Firemné večierky

V Japonsku zomrie ročne 10 000 ľudí na únavu z práce. Nie kvôli prémiám alebo hrdinstvu, ale z lásky k práci. U nás to taká sila nie je, ale niektorí vyzerajú, že by sa obetovali. Také zjavy je ľahko vidieť na firemných večierkoch. Ja som tento rok nebol. Ten istý lokál, ľudia, jedlo, hudba. Nič ma tam neťahalo. Tento rok mali prísť všetci v klobúkoch. Mal sa vyhlásiť najkrajší, no asi boli usporiadatelia unavení a nič nebolo. Ani tombola. Zato dídžej vyhrával tak, že na parkete nevedeli, či majú raz vytriasť dušu a raz oblapovať. Doteraz som chodil na všetky vianočné večierky poriadané firmou. Prvý, ešte koncom 90.-tych rokov bol v jedálni a bol iba o jedle a pití. Bola to malá firma. Keď už som robil vo väčšej firme, aj mecheche bolo okázalejšie. Boli sme dve zlúčené divízie a to bolo rečí... o spolupráci. Ďalší večierok, na ktorý spomínam asi najlepšie, bol v hoteli. Pomajbo spravil výbornú atmosféru a všetci sa skvele bavili. Bohužiaľ nepomohli ani bonboniéry a kvety, v ďalšom roku nás opäť rozkrojili. Boli sme kotva pre tú väčšiu časť. V ďalších rokoch sme zakotvili po blízkych baroch. Posledné tri večierky sú stále v tom istom podniku. Nie je tam najlepšie sedenie, lebo je to predsa len bar. Ľudia sú viac separovaní. A polovica stolov je pri parkete, takže sa ani rozprávať poriadne nedá. Minulý rok nás poctili prešívaní chlapi, papagáj a la Michael Jackson a búchač na drevenú debňu. Má ten nástroj aj voľajaký názov. Človek by mal utužovať vzťahy aj s inými ľuďmi ako spolu sediacimi, ale chcelo by to tiež zmenu prostredia.