Stretávka po 30-tich rokoch

    Už je to 30 rokov, čo sme drali lavice v bývalých kasárňach patriacich pod letecké opravovne. Boli sme tretí ročník, ktorý chodil do školy v areáli LOT.

    Bývalí spolužiaci naplánovali, po hádam aj 10-tich rokoch, o5 stretnutie. Úlohy si rozdelili traja medzi sebou. Napoludnie sme sa stretli v škole. Privítal nás riaditeľ p.Holubek, ktorý tu je ako jeden z posledných mohykánov od počiatku vekov školy. Vchod je už spredu budovy, za našich čias bol zboku. Z bývalého vestibulu je teraz výstavná miestnosť. Okrem modelov aj pôsobivé čiernobiele foto na tému EÚ a Slovensko. Dvaja študenti sa v súťaži umiestnili v prvej 20. My pamätáme ešte aj "stráž" pri vchode. Pár teplých slov na uvítanie od spolužiaka J. i p. riaditeľa. Darovali sme mu podpísaný obraz legendy MiG-29 a on nám rozdal odznáčiky s logom školy. Potom nám ukázal učebne. Lavice boli prázdne, študenti dostali dnes voľno. V prvej učebni, kde sme prvý rok trávili asi najviac času, sa rozhovoril o škole. Odborná škola pripravujúca mechanikov a avionikov (lejzyonikov, ako im hanlivo hovoria mechanici) je jediná štátna škola na svete. Súkromné školy sú síce lepšie vybavené, ale neprepájajú teóriu s praxou v opravovniach. V tomto je unikátna. Spolužiak P. bol zvedavý na moduly, takže sa p.Holubek pomerne obsiahle rozhovoril o nich. V žiadnom prípade by nechcel z kuchára urobiť niekoľko týždňovým kurzom mechanika. V poslednom roku sa rozbehol záujem o mechanikov a chodia robiť firmy ako Ryanair, či Austrian nábory. Záujem je aj zo strany mladých ľudí, no kapacitne škola prijme tak tretinu hlásiacich sa. Fundovaných mechanikov je nedostatok. Kým čosi vybavoval so sekretárkou, premiestnili sme sa na opačný koniec budovy do odbornej učebne. Cez chodbu lemovanou maturitnými tablami. Kde je to naše? Bolo to výškové kormidlo z nejakej vojenskej mašiny. V učebni je stále ten istý motor AI-25W z dopravného lietadla. Záujem mladých je, riaditeľ by chcel navýšiť kapacitu školy. Tak sme sa dostali k jeho víziám, kým odíde do dôchodku. Nastaviť ďalšie poschodie, odkúpiť barabizne vedľa, či aspoň rozšíriť praktické dielne. Ako to už pri štátnych ustanovizniach býva, o pozemky a budovy majú záujem aj iní papaláši. Presunuli sme sa popri telocvični do dielní. Kedysi sme chodili vonkajškom a v telocvični robili na Delfínoch. V zime nám kúrili ohrievače na letecké palivo. A my sme si opekali chleba s chuťou kerozínu. Unimobunky, kde sme sa prezliekali stále stoja. Je v nich bordel. Prevzala si nás p. Bitarovská, zástupkyňa pre odborný výcvik. Poukazovala nám niektoré dielne. Ani tie sa veľmi nezmenili. Stále sú v nich motory M-601. Zmizli akurát piestové M-337 (okrem jedného). Jeden turbovrtuľový motor šikovní študenti spojazdnili. Obrábacie stroje odišli na večný repas. Učni sa na nich už neučia. Vôňa benzínu a oleja je však prítomná aj po rokoch. Na mieste obrábacích strojov sú teraz automechanici. Vonkajškom sme prešli k bývalým internátom. V súčasnosti majú bývanie študenti na druhej strane Váhu na Dopravnej škole. Vozí ich po dohode autobus. Zmizli aj drevené búdy. Z internátov sú o5 dielne. Riaditeľ vtipkoval: "Máte filcky?", pýta sa učeň vo výdajni. "Dúfam, že nie. Ale asi ste mysleli blicky", odpovie pani vo výdajni. My sme zasa chodili pre kýbel kompresie. Keď sme nejakého spolužiaka videli po dielňach kráčať s vedrom, rehotali sme sa. Zastali sme potom vonku za dielňami, kde parkuje vrtuľník Mi-2 a kopa haraburdia. P. Holubek sa rozhovoril ešte o automechanikoch a požiarnych technikoch. On je vyučený automechanik, ale už je z neho ekonóm a k autám ani nepričuchne. Rozpravou o diagnostike a maturitách sme vlastne skončili. Foto na pamiatku a rozlúčili sme sa. Ďalšia zastávka bola na cintoríne, kde nám už 16 rokov odpočíva spolužiak J. Má krásny výhľad no rodné mesto, ale bohužiaľ ho už nevidí. Mali sme takmer hodinu čas, preto sa presunuli do penziónu Formula pod cintorínom. Niektorí chalani v penzióne bývali. Zakufroval som až takmer k nemocnici a po jednosmerkách sa vracal s5. Vo Formuli nás čakali ďalší traja spolužiaci, ktorí pricestovali vlakom z Bratislavy. Každý si dal pivo, či kofolu a pomaly sme sa premiestnili znova na letisko k penziónu. Mali sme tam večeru. Predtým, než sme vošli, si nás spolužiak skasíroval 60Eur, čo bolo hodne. Kartou sa kvôli transakčnej dani nedalo platiť. Mne ostalo tak na jednu veľkú kofolu a nebol som jediný. Samozrejme prišla nás pozrieť aj triedna G. a p. Profesor B. (minulý rok na kúpalisku som započul, že už nie je medzi nami. Takže pre mňa prekvapkanie. Prajem mu dlhý život). Ako sme sa usadili, začali chystať švédske stoly. Hladoši sa na ne vrhli. Ešte sme neboli komplet, preto ani oficiálne stretávka nezačala. Tí traja z Formule boli na ceste pešo k nám, ale muzikanti v bruchu boli hlasnejší. Postupne sme sa zišli takmer celá banda. Až na troch, ktorí už nikdy neprídu, potom na jedného, na ktorého sme zabudli a na ďalšieho, ktorý sa zabudol sám (týmto pozdravujem spolusediaceho M.). Čo je fantastický počet a veľmi ma to potešilo. Určite aj ostatných chalanov. Tak sme pri klobáskach, či rezňoch a pive zaspomínali. Leteckí mechanici väčšinou pracujú tak, že si založia eseročku a aerolinky si ich najímajú. Dvaja sú švagrovia. Vojaci sú už všetci na dôchodku. Buď robia ako civili pre armádu, alebo si užívajú. Triedna dostala kyticu a fľašu, ako aj p. Profesor. Pár dojímavých slov, potom spoločná foto vonku pred aerokľudom (pretože sa u nás málo lieta, tá prázdna plocha sa nedá nazvať aeroklub). Kým slnko zapadlo, rozprávali sme sa vonku, vnútri bol zlý vzduch. Až chlad nás zahnal dovnútra. Okolo deviatej profesori odišli taxíkom. Z chalanov som sa ja rozlúčil o pol desiatej ako prvý. Deti boli samé doma, takže som to nejak nechcel naťahovať. Ani tú kofolu som nedopil, podal si s chalanmi ruku, uchmatol malú papierovú spomienku a vyparil sa do tmavej, teplej noci. Dovidenia nabudúce už ako päťdesiatnici.

Bečva II a Baťák III

     

Názov expedície: Baťák 25

Heslo: Z Olomouca do Veselí dorazíme Baťák celý.

    V piatok o desiatej večer sme s drahou seriózne kontemplovali kam sa vydať v sobotu na bicykloch. Minulú sobotu sme nezahrnuli do cesty koniec Bečvy v Tovačove a chýbali nám kúsky Baťovho kanálu. Je rozhodnuté. My dvaja na tej cyklostezke budeme snáď už aj na google maps. V slnečné ráno sa znova naloďujeme na rýchlik do Púchova. Tento víkend sa už vezie viac pumpičkárov. Sprievodkyňa upozorňuje na kúpu rezervácie pre bicykel. Ja sa držím teórie, že skoro ráno sa nikomu nechce trepať s bicyklom. Nie tak celkom. Žena kváka s nejakým fosils. Pánkovi sa klapačka teda nezavrie. V Púchove presadáme na Valašský Express. S bicyklami jediní. Do medzinárodného rýchlika je rezervácia pre bicykel povinná. Všeobecne je lístok však lacnejší kúpou cez České dráhy. Sedíme dve hodiny v rozšírenom oddieli s kolimahami do Olomouca. Drahej kúpim v bare kávu. Tentoraz jej tak nechutí. 

Vzdúvadlo u Kunovského lesa."Nemyslieť len na seba a byť užitočný" bolo heslo Tomáša Baťu.

    Vo Vsetíne pristúpi niečo genderovo nevyrovnané. Strieborné vlasy až po zem, dlhá červená sukňa. No hlas sa zdá mužský. Nevidím tomu do tváre, no žena vraví, že má nabehnuté na strnisko. Chráňte trans deti. Vo Valmez pristúpia babenky v pestrom, ktoré sa počas cesty maľujú dúhovo aj na tvár. My si rozotrieme po tvári opaľovací krém. Chvíľu kecáme so sprievodcom. Tiež má ženský hlas, možno sa zaradí k tým farebným povzbudzovateľom vo vedľajšom kupé. V Olomouci je kultúrny festival. Asi sa vybrali mátať do tamojších ulíc. Výluka v Hustopečoch po februárovej havárii na leto zmizla (vráti sa na jeseň), vlaky chodia 50km/h. Každopádne benzén bude ešte dlho strašiť v okolitej pôde, či skôr vode. Dôkazom toho bol i týpek v bielej spermiovke a dýchacej maske merajúci koncentráciu. Tichí blázni, chatári i cyklisti v okolí Štěrkáču si vody v rybníku a cyklocesty mesiace neužijú. V Lipníku zostaneme stáť dobrých 10min. Trať je tu jednokoľajná. Len čo sa kdesi za Přerovom rozbehneme, prudko brzdíme na Olomouckom hlavním nádraží. Vlak nás aj s čudákmi a ukrajinskými sockami vyklopí na perón. 

Trek pred industriálnou plastikou "Klid" (L.Sabo, 2024) predstavujúcou súradný systém.

    Štartujeme od fontánky pri regionálnom centre po ulici Kosmonautu pekným cyklochodníkom až k rieke Morava. Popri Šantovke a nejakej trati obídeme riečny prah a ocitneme sa o5 pri Morave. No nie na dlho a pred mostom U Dětského domova zabočíme doprava na Nové Sady. Minieme aj stánok s občerstvením. Veru by sa nám niečo sladké zišlo, ale pozrieme cestou. Pomerne novým sídliskom na periférii Olomouca prekľučkujeme k jazeru Hamrys v štvrti Slavotín a sme za mestom. 

Z bývalej skládky - oddychová zóna. Kaprodrom na rybníku Hamrys.

    Popod diaľnicu smerujeme na juh k dedinke Kožušany. Smerovník nás ťahá doprava na poľnú cestu. Tuším som prechválil krásne asfaltové cyklochodníky a drncáme po poľnej ceste až do Blatca. Cyklochodník pokračuje ďalej po panelke s tokom Moravy, no my sme sa vo vlaku rozhodli urobiť si zachádzku do neďalekého mestečka Prostějov. Nemalo by to byť viac ako 17km navyše. 

    Peknou rovnou vedľajšou cestou pokračujeme do Vrbátok. Pred sebou vidím menšie kopce a za nimi, v údolí, bude mesto. Čaká nás teda stúpanie. Nie je však nejaké hrozné, skôr dlhé. A po rozbitej ceste. Nejde po nej veľa áut, preto sa držím viac v strede vozovky. Potom už len zletíme do Vrahovic, čo je mestská štvrť Prostějova. Pôvod mena Vrahovice je buď od Vrah, čo znamenalo nepriateľ, ale vylúčiť sa nedá ani starobylé vrah=vyvýšenina.

Aby sa cyklisti nerozbiehali na rovinke.

    Dám sa zlákať šípkou a odbočím doprava. Keď miniem tabuľu koniec Prostějova, viem, že je zle a nejdeme do centra. Otočíme sa a pokračujeme popri kostole sv. Bartolměja do mesta. Prekračujeme rieky so zábavnými názvami - Romže (z nemeckého "runse" = stoka), či Hloučela. Upúta nás stará priemyselná zóna U věžiček. Nebyť stupidných reklám, aj by stáli budovy za foto. Pred nami je radničná veža a zakrátko sme na námestí T.G.Masaryka. Ako inak by sa hlavné námestia mali volať?

Veža radnice je na budove asymetricky, pretože sa nepodarilo odkúpiť budovu vpravo.

    Tatíčkova socha je hneď pri radnici aj s lipou. Bicykle nám postráži bronzový Jiří Wolker sediaci na lavičke. Je sobota a znova sa motáme pri svadobčanoch. Do veže v radnici sa nedostaneme. Preto si len obzrieme malý zámoček a vraciame sa.

Prostějovský zámok s jedným z najkrajších vstupných portálov.

    Na námestí E.Husserla zbadáme vo výklade pizzu. Preto zastavujeme a v pomerne novom lokáli Casa Mia si každý kúpime kúsok. Vežové hodiny na kostole Povýšení kříže odbijú zrovna poludnie. Výzdobou námestia sú aj kondómy na smetiaku. Potom už len valíme po slnkom rozpálenej ceste cez Kralice na Hané a Klopotovice pokračujeme na rázcestie pred Věrovanmi. 

     V diaľke vidím vežičku tovačovského zámku. Mrknem do navigácie, no do Tovačova zatiaľ nezabočíme. Hoci sme si mohli urobiť 100-200m zachádzku k pamätníku prusko-rakúskej bitky. Ideme doľava k Věrovanom. Do Tovačova sa prejdeme krížom cez veľké rybníky. Cyklochodník Moravskej stezky vedie priamo cez najväčší z nich-Hradecký. Napojíme sa tak na cestu, po ktorej by sme šli z Olomouca. Poľná cesta na vnútornej hrádzi by nebola zlá, nebyť porozhadzovaného stavebného odpadu. 

Hradecký rybník je pri Tovačove od stredoveku.

    Stretneme troch týpkov, ktorí šliapu od Hanušovíc až po Veselí. Poprajeme si šťastnú cestu, na ktorej sa ešte stretneme. Nikdy ich už neuvidíme. My totiž ideme k zámku Tovačov (viac menej navigačným omylom). A zasa je nádvorie plné svadobčanov. Haluz je rumpál uprostred trávnatej priekopy. Kedysi v nej bola asi voda. I do veže ma láka ísť, ale o tretej popoludní začínam byť nesvoj, či stihneme doraziť do Veselí včas. Nemám potuchy, koľko km nám zostáva. Vyzerá, že niečo pod 80. Z Veselí nám o siedmej ide posledný vlak. Inak nocujeme na stanici alebo v zámockom parku. Preto len kúpim pohľadnice a padáme s trúbiacimi autami ozdobenými stuhami preč.

Zámok Tovačov je mix rôznych slohov. Impozatná je 96m vysoká "Spanilá věž".

    Pokračujeme dolu na Eurovelo 4. Malú zachádzku si spravíme pred Troubkami, kde končí púť rieka Bečva. Zrovna sa v nej nejakí cyklisti kúpu. Prišli sem z Uh. Hradišťa a otáčajú sa domov. Dozvedáme sa, že ľudia celkom bežne otravujú Bečvu. Naposledy v r.2020 firma Energoaqua. Odsúdený nebol nikto... Preto v jej okolí nie sú rybári, nie je život. Podobne vyšumí aj havária cisterien v Hustopeči. Za nami dofrčí starší pán na horskom bicykli. Rovnako ako my šliape z Olomouca, no skončí pp. v Brne. Na bicykli má pripevnený spacák nachystaný na bivakovanie, kde ho napadne. 

Pri Tovačove končí svoju púť najväčší prítok Moravy - Bečva (vľavo).

    Pri sútoku je i info tabuľa. Paradoxne nie o povodí, ale Prusko-rakúskej bitke z r. 1866. V Troubkách opúšťame Eurovelo 4 idúcu z Přerova a ideme po cyklostezke Bečva. Za dedinou sa kúsok vrátime k odbočke do lesa, či obory. Cesta taká nijaká, treba dávať pozor na jamy. Uprostred Drásovského lesa končí po 129km cyklostezka Bečva. 

Koniec cyklodiaľnice C1. Kedy bude na Slovensku Vážska cyklodiaľnica?

    Až na pramene Bečvy sme prešli prvú cyklodiaľnicu v ČR celú. Ďalej už pokračuje ako medzinárodná Eurovelo 4. V tieni stromov sa ide príjemne. Ten však v Zářičí končí a ideme po bežnej komunikácii s autami až do Chropyně. V dedine je malý zámoček a dokonca otvorený.

 

Prechod medzi renesanciou a barokom (manierizmus) predstavuje málo známy zámok zo 17.st.

    Vezmem pohľadnicu, pár foto a pokračujeme do Kroměříža. Rozsiahla zbierka zbraní (3. naj v ČR) z 30 ročnej vojny (1618-1648) musí počkať. Značka upozorňuje na slepú ulicu kvôli rekonštrukcii cesty, ale bicykle v pohode prejdú. Ani by som sa 3km nevracal. Rieka Morava sa znova pripojí k našej ceste. V meste prejdeme cez visutú lávku na druhú stranu a popri letisku cez Trávnické zahrady vyjdeme na val. Už vidieť teplárenské komíny v Otrokoviciach. 

V Kroměříži máme za sebou polovicu trasy.

    Pred Kvasicami prejdeme na druhú stranu rieky a do cesty sa nám postaví zátarasa. Chalanisko vysvetľuje, že kvôli triatlonu je uzávera cyklochodníka. Môžeme ho obísť po hlavnej ceste alebo cez Kvasice. Volím cestu cez Kvasice. Nie je to až taká veľká obchádzka. Za malou elektrárňou Bělov sa znova vrátime k Morave. Vidíme unavených bežcov Moravianman na hrádzi. Súťažia trojčlenné tímy 4km plávanie, maratón a 180km na bicykli. No ďakujem pekne. My sa už tešíme na kofolu v bufete Dámyapánové. V Otrokovicích sa uzatvára jeden kruh. Pred dvoma rokmi sme z prístavu štartovali na Baťák II. 

Cez centrum Otrokovíc popri riečke Dřevnice.

    Ku kofole, či Birellu kúpim tradične párok v rožku. Čaká nás vyše 40km a je takmer pol piatej. Preto len logneme polliter do seba a šliapeme ďalej. Ďalšia, už plánovaná obchádzka je vyhnutie sa stavbe diaľnice. Cez to všetko vyzerá, že sa dá popod diaľnicu prejsť a niektorí pumpičkári to risknú. My nemáme čas na experimenty a spravíme si okružnú jazdu "Baťovanmi". Je neuveriteľné, že zasa stojíme na železničnom priecestí a púšťame Regioshark zo Zlína. Aby sme nezabudli, kde sme alebo vlak chodí každých 5min.? To nenaplánuješ. 

Napajedla.

    Známou cestou popri kanáli s lodičkami šliapeme do Starého Mesta. Nejdeme cez Hradište, ale pokračujeme na Kostelany nad Moravou. Je to síce o kilometer dlhšia trasa, no krajšia. Prekročíme rieku a ponoríme sa do tieňa Kostelanského lesa. Za ním je Moravské more. Ani ceduľa Zákaz koupaní nebráni ľuďom vojsť do vody. A ešte provokatívne priamo pod tabuľkou. V Ostrožskej Novej Vsi sa napájame na známu Eurovelo 4 a pokračujeme na juh. Zostal nám neprebádaný kúsok trasy z Uherského Ostrohu do Veselí. Zaujímavý je zdvíhacím mostom cez hať.

    Popri slnečných kolektoroch sa ocitneme v štvrti Milokošť a sme prakticky vo Veselí. Ani som netušil, aké dlhé mesto je. Cez lávku prekračujeme Moravu a parkom šliapeme na stanicu. Po vyše 130km niečo po pol siedmej vypínam navigáciu. Počet najazdených kilometrov ma prekvapil, pretože nemal byť viac ako 116-117km. Dali by sme si kofču, ale ako na väčšine staníc v malých mestách, skapal pes. Sušíme huby. Lístky si kúpim až vo vlaku. Pred siedmou dofičí moderná jednotka prezývaná kvôli krabicovému vzhľadu Tetrapak. Podobne ako v Bratislavskej MHD aj Arriva má vo vlaku automat na lístky. Platím bankomatovou kartou. Automat mi nevydá žiadny lístok. Sprievodca jednoducho načíta moju bankomatovú kartu a vidí, či som zaplatil. Pre nás novinka, ale veľmi dobrý systém. 

   Po necelej hodinke sme jednou nohou doma. Vlak zvláda cestu až po Myjavu. Super spojenie funguje prvý krát tento rok až po Hodonín. Už mi to v hlave šrotuje, ako sa dostať do Břeclavi a odtiaľ si prejsť lednicko valtický areál. Dnes mám trocha obavy, keďže sú folklórne slávnosti, či nebude plnka. Našťastie je väčšina ľudí pohodlná a volí auto. Šukafón mešká. Kolimahy uložíme v strede vlaku do harmoniky. Nie je možné ich zavesiť na príliš ohnutý hák. Tak sa natriasame na koľajách až do mesta. Po dvoch hodinách vo vlakoch sme doma.

Cesta, berúc teraz do úvahy i C1, je až na krátke úseky väčšinou po asfaltovom povrchu. Mimo rušných ciest. Zámočkov máme na tento rok dosť, aj keď väčšinu len z exteriéru. Zaujímavé, že múch bolo minimum.

Bečva

 

Editoriál

     V piatok sa mi rozpadol starý bicykel Dema. Pri ceste na letisko som zišiel z obrubníka a uvoľnilo sa mi zadné koleso. Samozrejme sa vzpriečilo a zablokovalo akýkoľvek pohyb vpred. Bol som rád, že som neurobil salto cez riadidlá (sa mi raz stalo na starom Favorite). Kopol som do kolesa a vyrovnal ho. Dočasne. V podstate som však nebol schopný pokračovať. Na letisko som sa nejako tých 200-300m domotkal. Kľudne si sledujem lietadielka a čítam knihu. Dnes ešte musím stihnúť knižnicu. No prejdem pár metrov a o5 sa mi ide akosi ťažko. Takto nedôjdem včas, sú to nejaké 4km. A dnes mám posledný deň na odovzdanie! Mal som šťastie. Pri ceste stáli chlapi s dodávkou. Poprosil som ich o vidlicový kľúč 14. Auto nebolo ich a chlapík sa hrabal v náradí. Vytiahol 14, ale bola malá. Potom som skúsil 16 a heuréka! dotiahol koleso. Zvláštne, doma používam 14. Asi ho tatino zbrúsil. Knižnicu som teda stihol, rozvliklaný ako škôlkarsky zub zostal však blatník. Skrutka si prerazila cestu von. Doma som blatník síce dal na miesto, ale bude treba podložku, pretože blatník znova vypochoduje ku kolesu. Toľko na úvod.

    V sobotu je krásny letný deň a vstávame o šiestej. Robotný vlak stíhame, no jedna fľaša na vodu sa chladí naďalej v pivnici. Vo Valmez si kúpim preto Rajec vodu. S prestupom v Púchove sa kodŕcame expresom do hlavného mesta Valašska. Pred deviatou vyťahujeme po strmých vlakových schodoch z vozňa kolimahy. Celkom rýchlo sme sa na Moravu dostali. S5 to bude iný príbeh. Pred stanicou vidíme zaparkované busy. Na trati je po Hranice výluka. Vo februári sa v Hustopčoch vykokotil po prekročení rýchlosti vlak naložený cisternami benzénu. Dnes je síce posledný deň výluky, ale napr. bicykle po okolí ešte dlho nepôjdu. Ak by musel vlak na kontaminovanom úseku zastaviť, všetci by museli vystúpiť. Koordinátora sa pýtame na odvoz bicyklov večer. Ubezpečuje nás, že do nízkopodlažného busu nás v Hraniciach naložia. Hoci niektoré busy za sebou ťahajú príves pre bicykle. Na Morave to ide, u nás nie. Počas výluky v Myjave, resp. akejkoľvek výluky na Slovensku, sa bicykle proste neprepravujú. Po tejto informácii sme kľudní a nič nebráni v ceste. Natrieme sa opaľovacím krémom a jazda môže začať. Z minulého roka nám ostal navštíviť vo Valmez druhý kaštieľ-Žerotínu. 

V podzemí zámku Žerotinu sa nachádza najstaršia diskotéka v Čechách.

    Mesto sa ešte len prebúdza. Pred kaštieľom bude nejaký koncert. 

    Zámok Žerotinu má temnú históriu. Nie vždy to bol totiž zámok. Žerotíni sa zadlžili a zámok museli počiatkom 19st. predať Kinským. Ale ani oni nemali o budovu valný záujem (veď mali ďalšiu za Bečvou) predali ho teda CaK. Cisárovi prišla chátrajúca budova vhod a v polovici 19st. v jeho útrobách zriadil jedinú ženskú väznicu na Morave. Trestankyne museli byť celý deň ticho, a keď nemakali v záhrade, modlili sa vo veľkokapacitnej kaplnke. Rekvalifikácia. Mali sa tak otvoriť bohu. Nečudo, že každá siedma tristné podmienky nevydržala. Cez to všetko zámoček nemá svoje strašidlo.

   Zjeme banány v čudnej konzistencii, kúpim pohľadnicu a zídeme dolu k Bečve. Stojíme hneď pri sútoku Rožňovskej a Vsetínskej Bečvy. Ďalej pokračuje riečka už len ako Bečva. Miestny prechlastaný týpek nás víta a rýchlo oboznamuje s okolím. Jeho kámoš vidí, že nás zdržuje, preto parťáka odlifruje preč. Pokračujeme na sever popri prístave, známeho mäsokombinátu Krásno a ČOV.

Sútok riek dal vlastne meno mestu Meziříčí.

    V Lhotke opúšťame Bečvu a ceduľka hlási, že aj Zlínsky kraj. Sme na Hané. V Hustopečoch spomínaná závora a cyklotrasu obchádzame priamo cez obec. Aspoň si pozrieme zámoček. 

Renesančný zámok z konca 16st. s najkrajším arkádovým dvorom na Morave.

    O5 križovaním rušnej cesty sa vraciame na cyklochodník. V chládku stromov zasadených pri Milotických rybníkoch sa vrátime k rieke, ktorú na samote Kačena prekročíme. Variácia na Brunovskú lávku, no táto je udržiavaná. 

    V dedinke Skalička sa odpojíme od cyklotrasy a zájdeme na jej horný koniec k drevenému mlynu. Drevený zázrak z konca 18st. vyzerá zachovalo a pravdepodobne by mlel ešte aj dnes.

Mlyn naposledy šrotoval v r.1966 a je tak jeden z najdlhšie slúžiacich mlynov.

   Spustíme sa dolu popri bocianoch a pokračujeme pekne vybudovaným chodníkom s novým mostom na západ k Teplicím. Už sme v okolí boli s deťmi, keď sme očumovali najväčšiu dieru v zemi - Hranickú propast. Dnes pokračujeme popri Bečve do Hranic. O5 šliapeme do mierneho kopca k centru obce. Radi by sme aj niečo zakusli, ale v Hranicích pekárničky buď skrachovali alebo sú zavreté. V miestnych potravinách drahá kúpi aspoň slané tyčinky. Predtým sa však zastavíme na Pernštejnskom námestí, kde je zámoček. U nás by sa volal kaštieľ, ale v Čechách majú zámočky. Kúpim všetky pohľadnice Pidifrk, čo majú a k tomu aj obyčajnú Hranic. 

Lávka Bečva 1 umožnila cyklistom vyhnúť sa frekventovanej ceste zo Žiliny na Olomouc.

   Obed navrhujem niekde v Lipníku. Teraz nám musia stačiť na ďalších 10-15km slané tyčinky kúpené v miestnom Tempe. Nad hlavou nám lietajú pararušisti, ktorí skáču zo starej rachotiacej Anduly. Ak nie sú padáky na oblohe, pretne ho nejaký iný lietajúci aparát. V blízkosti Hranic je letisko Drahotuše a vyzerá, že  hodne rušné. Zastavíme sa pri malej vodnej elektrárni za mestom. Mnoho pumpičkárov si evidentne robí okruh, asi z Přerova a na vodnom prahu sa točia. Sme vlastne už na medzinárodnej trase Eurovelo 4 z Krakova do Viedne.

Riečny prah s elektrárňou má unikátne vyriešenú protiprúdovú migráciu rýb.

  Popri záhradách Pod Krivým, kde cyklisti nevadia záhradkárom ako u nás pri Strečne (aj kvôli nim ešte stále nie je táto časť cyklomagistrály hotová) sa v tieni jelší a topoľov, sem tam cez lúky, dostaneme k Týnu. O5 sa na čas (hodne dlhý čas) odpájame od rieky a šliapeme do najväčšieho stúpania na trase k hradu. V tretine kopec Podbeskydskej pahorkatiny vzdáme a kolimahy tlačíme. Treba šetriť v tomto teple silami. Ja už mám z horúčav haluze a pod hradom vidím slona aj s krotiteľom. Slonia riť je skala a pri nej babka o paličke čaká na odvoz. Konečne už sme pod bránou. Hrad Helfštýn nás prekvapil svojou rozľahlosťou. Neskôr sa dočítam, že ide o druhý najväčší hrad v Čechách (po Pražskom). 

Hradný múr (vľavo) má hrúbku 10m a je tak najsilnejšou hradbou v Európe.

    Bicykle odstavíme na druhom nádvorí v tieni pamätného 20m gaštanu. Poteší nás prítomnosť vodného zdroja. Po zaplatení vstupného 200 kačenek na osobu ideme pomaly do hradu. 

    Helfštýn je skutočne rozsiahly. Hrad založil nejaký rytier preorientovaný  na lúpežníka Friduš (znie až príliš teple) z Linavy v 14st. Aj v súčasnosti je v ňom horúco... z kováčskej vyhne. Helfštýn je známy svojou kováčskou umeleckou výrobou a už veľa rokov sa v podzemí hradu pravidelne stretajú umeleckí kováči na Metalovom sympóziu. No a čo vykujú sa im pochopiteľne nechce odnášať, tak diela končia buď na nádvorí alebo v podzemnej galérii. Aj schody a zábradlia sú tu kovové a už viem prečo. 

   Na hornom nádvorí je lákavejšia akcia ako búchanie do nákovy. Tento víkend je na hrade festival kávy Alter-cofee. V asi siedmych stánkoch pripravujú bagristi alternatívne spôsoby prípravy čierneho moku. Drahá samozrejme nemohla odolať, a tak po vyhliadke a prehliadke horného hradu + vežičky sedím na nádvorí a ukusujem z makovníka zatiaľ, čo žena čaká na tureckú džezvu. Keďže sa káva trikrát prelieva, dosť dlho na ňu čaká. Je pomerne sladká. Nakopne ju tak, že by šliapala aj celú EV 4 až do Viedne. Ani o ôsmej večer na stanici v Púchove nie je unavená a nechce sa jej spať. Večer je však ešte ďaleko a my sme niekde v polovici cesty. 

Hrad bol v r.2017-2020 citlivo zrekonštruovaný a po 200 rokoch sprístupnený.

    Hlad však neoklameme. Na reštiku nám čas nezvýši, preto budeme musieť nájsť niečo rýchle v bufete popri ceste. Zletíme dolu a popri prírodnej rezervácii Škrabalka dôjdeme do Lipníka nad Bečvou. Hľadám cestu do centra, napokon sa akosi zvrchu od severu dostaneme po mačacích hlavách do mestečka. Na to, že je mesto zapísané ako pamiatková rezervácia sa po námestí potuluje príliš veľa cigánov. V samotnom centre dokonca bývajú. Preto sa ani nejako dlho nezdržujeme a vraciame sa k rieke. Dolu popri najstaršej synagóge na Morave, ktorú zabrali, či odkúpili po holokauste Kniežatá mieru (husiti). Predtým sa zastavíme ešte v parku a pri zámočku, kde nad koniarňou je pomerne unikátna strešná záhrada.

Jedna z najstarších záhrad na streche v Európe vskutku oku lahodiaca.

    Zrovna je v zámočku svadba. Pár záberov a sme pri Bečve. Ani nejako nešliapeme dlho  a stojíme pri Ouseckom riečnom prahu. Za Lipníkom je kúsok cyklotrasy v dobrej kvalite po oboch stranách. Pre nás je podstatné, že na pravej strane rieky je bufet. Do rúk párok v rožku, kofola a pre ženu fľaškový Birell. Je príjemné sedieť v tieni vysokých topoľov. Popri nás lietajú cyklisti a o chvíľu štartujeme aj my.

Čaká nás vyše 10km do Přerova popri Jadrane. 

Aj Moraváci majú svoj Jadran.

    Od rieky je pekne vidieť centrum mestečka ukrytého za hradbami. Po okružnej jazde nábrežím zamierime ku zámku. Na Přerov máme tak hodinku. Akoby niekto na Horním náměstí vypol ľudí. Naveľa sa pýtam jedinej prítomnej osoby so psom, či sa dá ísť na vežu a kde je vchod. Ukáže za seba: "Nevidíte to? Větší vstup už asi nemuže být". Kolimahy teda zamkneme pri akomsi svatom Rochovi (patrón proti moru) a ideme po moste do zámočku. Unudená pani za kasou nám predá lístky (40kč/hlava) do veže. Cestou hore je expozícia svatých, ale hlavne venovaná J. A. Komenskému, ktorý v meste na husitskej škole študoval i učil. Aj babám sme vymýšľali niečo s tematikou Amosa kúpiť, ale nič efektné sme nevideli. Nakuknem do jednej triedy z počiatku 20st. 

Přerovská radnica na Masarykovom náměstí.

    V útrobách vežičky dominujú zvony. Mesto si uctilo pamiatku svetovo známej zvonárky a odlievačky p. Tomáškovej-Dytrychovej z Brodku (1941-2025) expozíciou zvonov z Čiech i Slovenska. Tajomstvo tónov zvonov sa snažila drahá odhaliť klepaním na kovové telo. Škoda, že sa nedá nakuknúť z vežičky von. Vyhliadka na mesto je len spoza zavretých okien. Na stene sú pri každej vyhliadke dobové fotografie. Mestečko sa po II.sv. vojne radikálne rozrástlo. Aj o čmudiacu chemičku, ktorá sa stala dominantou mesta a titanovej bieloby. Má jej toľko, že až z komína ju kadí. Bývať by som v Přerove teda nechcel. 

Takto idylicky mohlo mestečko vyzerať tak v stredoveku.

    Cez Masarykovo námestie (T.G. je v každej obci) zídeme k rieke. Vlastne ju po pár kilometroch definitívne opúšťame a popri hnusnej, prášiacej chemičke Precheza zamierime na sever. Čaká nás posledná zastávka, ale nie posledný zámoček. V Rokycanoch je Domov pre postihnutých a seniorov. Babky sa tak starajú o mentolky. Podobne ako v Močenoku pri Šali. 

    Neprerušene šliapeme konečne až do Olomouca. Ľudia sa kúpu v štrkoviskách, ktoré vznikajú pri výstavbe diaľnice. Prechádzame ešte popri jednom mini zámočku vo Vsisku. Pred kostolom je vrava a detský džavot. Koná sa tu nejaká akcia. 

Výzva pre vodákov. Osecký riečny prah na Bečve stál už od 15st.

    To už sme na predmestí Olomouca. Z odstaveného pruhu urobili cyklochodník a po kilometri míňame tabuľu Olomouc. Do navigácie vložím trasu k železničnej stanici. Ideme cez mestskú časť Holice popri priemyselnej zóne. Skončíme v nejakom totálne tmavom podchode plnom špiny. Na schodoch bezďák. Takže vidíme aj čiernu stránku mesta na Hané. Na stanicu je našťastie kúsok. Dejavu z Vianoc, keď sme sa omylom viezli elinou kdesi na opačný koniec mesta. Ako na každej stanici, aj tu nás privítajú trosky a budižničemové. Do odchodu máme asi polhodinku. Lístky som kúpil na podlahe vozňa 370 smerujúceho do Valmezu, takže máme čas na jedlo. Pri vchode je Pizza Lamia Stazione s "milou" obsluhou. Každý si dáme štyri malé kúsky, ale po 94km je to len pošteklenie chuťových buniek. Preto si do vlaku kúpime ešte Debrecínsku bagetu v Pont to Go. Presunieme sa pomaly na 2. nástupište. Valašský expres dohrmí včas a naloďujeme sa nepríjemne strmými schodmi do vagóna. Pôjdeme len asi pol hodinu a na Hraniciach prestúpime do busu. Sprievodkyňa sa nás pýta, prečo ideme práve tento víkend, keď výluka už skončí. "Chceme mať adrenalínovú jazdu", rečie žena. "Taky jsem si myslela", odpovie staršia pani. 

                                            

Bečva v Hranicích.

    V Lipníku púšťame ešte zmeškaný Regiojet a ďalší vlak. Naberieme 10min. sklz, ale autobusár meškanie vyrovná. Koordinátorka nás usmerní do posledného busu, kde sa tlačíme s ďalšou pani s dvoma veľkými kuframi. Navyše sme priečne. Neviem, prečo sme nemohli dať bicykle do busu, kde by sa uložili pozdĺž. Aj s tou jednou električkou by tam vošli. Ale sme radi, že ideme. Z autobusu si Hranice pozrieme aj z druhej strany. Aj s 500 ročnou vápenkou premenenou na bordel, či kasíno. Vo Meziříčí čakáme 10min. na vlak z Púchova. Po hodinke sme na Slovensku. Na nástupišti máme teraz more času, kým príde vlak. Po západe slnka sa objaví dvojposchodová súprava. Aspoň na poslednej etape sa nemusíme namýkať s bicyklami. Sediac v kreslách sa ma drahá pýta, kde mám prilbu. Nie je ani na biyckli ani na mojej gebuli. Spomínam si, že som ju nechal na sedadle vo Valšskom exprese. Takže bude niekde v Žiline. Volám na infolinku. Týpek skúsi obvolať Žilinu. Po 15min. volám znovu, ale smradľavá prilba sa nenašla. Ono, ja som jej už vravel, že je čas ju vymeniť, ale nemal som sa k tomu, pokiaľ slúžila. Tak zobrala veci do vlastných remienkov a odporúčala sa sama. To bola daň zato, že sme sa obohatili o 50kč, ktoré sme nevrátili na kávovej akcii za žetón navyše. Kolobeh nálezov a strát sa uzavrel. Po desiatej hodine vystupujeme z vlaku. Ešte stihnem ohňostroj na letisku. Aby smole nebol koniec, stratím skrutku na kufri topánky. Takže sa už ani nezapnem na posledných 2km z letiska.       Bol to dlhý deň. Zvažovali sme skorší vlak, ale Helfštýn nás prekvapil svojou rozľahlosťou a strávili sme tam takmer dve hodiny. Neľutujeme. Hrad stál za návštevu. Rovnako potulky po prúde Bečvy. Už mi v hlave šrotuje, ako sa dopracovať k sútoku Bečvy a Moravy v Tovačove.

    Prilbu navlas rovnakého dizajnu a veľkosti 58-61 (M/L) kúpim v pondelok v krachujúcom Domoss. Akurát značka je KLS a farba nezábudkovo modrá. Rok výroby 2018, takže z 50Eur som ju mal za 20Eur. Toľko na záver.

                                          - pokračovanie nabudúce-

Poludnica a Krakova hoľa

     

    Ako sa už pomaly stáva zvykom vo sviatok práce vstávam skôr ako do práce samotnej. To je tým, že 1. mája býva väčšinou krásne slnečné počasie a vyháňa ma von. Aj drahá už založila tradíciu a vypadne si od nás oddýchnuť na pár dní s kolegami do Javorníkov. Ja podnikám sólo výstup na dva vrcholy v Nízkych Tatrách. Nízke, či Západné Tatry sú akčný rádius turistiky pre nás z dolniakov. Pred šiestou hodinou rannou prvým vlakom smerujem do Trenčína. Mám takmer 20min., preto si kupujem otvorený lístok s5. V pokladnici je o 1Eur drahší. Internet ešte do staníc nedorazil. Každopádne rýchliky 5xx sú bývalé IC a povinne miestenkové. Nejako sa mi podarilo si kúpiť na večerný Kriváň 2 miestenky. Keď chcem jednu vrátiť, penále sú 1Eur. Takže mi železnice vrátia peknú 0. Kašlem na to. Čo som ušetril na týždenníku, preplatím na miestenkách. Vlak dojuchá do Liptovského Mikuláša načas, dokonca s predstihom pár minút. Ešte by som stihol aj bus do Jasnej. I opačnú variantu som zvažoval, pretože autobusy odchádzajú poobede z oboch koncových miest rovnako. Napokon začať výstup zo Závažnej Poruby sa ukázal ako lepší. I keď s vyšším prevýšením. Môžem si ale pozrieť partizánske bunkre a Demänovská dolina je pomerne rušná, t.j. prípadne si stopnúť auto do mesta. Stojím teda v chladnom slnečnom ráne o pol deviatej na mikulášskom nástupišti č.8 spolu s ďalšími 4 turistami. Autobus odchádza včas a po 20min. sme na konci dediny. Vytiahnem paličky, zapnem popruhy a môžem vyraziť po žlto značenom chodníku. Skupinku vidím pod sebou na ceste a netuším, prečo idú inak. To ešte neviem, že i ja sa vydám úplne mimo. Prejdem nejakých 600m k chate Opalisko. Pokračujem rovno po lesnom chodníku, no nevidím značky. Mrknem do navigácie - som na opačnej strane. Križujem lesom cestu až sa ocitnem na lyžiarskom svahu. Dolu sa mi nechce zísť, čo bola chyba. Štyria turisti sa našli a sú pod mnou na správnej ceste. 

Prvé vyhliadky nad jaskyňou.

    Ja sa rozhodnem chvíľu stúpať, a potom zamieriť ku chodníku. Predieram sa lesom ako idiot. V podstate idem paralelne s chodníkom pokiaľ nezídem do Žuberovej doliny. Mám poslednú šancu vrátiť sa na chodník. To sa mi o5 nechce a zasa stúpam rúbaniskom do prudkého kopca k Starému háju. Debilnejšie som sa nemohol rozhodnúť ani po druhýkrát. Rúbanisko končí a ja sa predieram ako blbec lesom. Ani nie je taký hustý, ale tvoria ho porezané malé stromčeky, ktoré musím prekračovať. Vyplaším srnky. Prídem znova na ďalšie rúbanisko. Pod mnou je potok Benčová. Schovám bundu, utiahnem šnúrky na topánkach a schádzam prudkým svahom dolu. Spadnem, pomôžu paličky. Zídem do rozbahneného údolia od ťažkej techniky. O5 sa šmyknem do bahna. Konečne vidím chatovú osadu Ružomberček kadiaľ vedie lesná cesta. Lesom prekrižujem k žlto značenému chodníku. Cestu som si takto predĺžil asi o 500m a 100m výškových. Pokračujem Suchou dolinou miernym stúpaním. V Úplaze ju opúšťam a stúpanie k Rakytovici je prudšie. Stretám ľudkov z raňajšieho autobusu. Vyplašil som ich, mysleli si, že som maco. Už vyťahovali sprej. 3 ženy a 1 chlapec. Vravím im, že som zablúdil a videl akurát srnky. Na Rakytovici si pre istotu pozriem značky. Stúpanie od horskej lúky je hneď pomerne prudké. Dostanem sa však do tempa. Je to ako pri bicyklovaní do kopca, o5 o dýchaní. Pravidelne dýcham a striedam jednu nohu s druhou. Kĺby odľahčujem paličkami. Zastavím sa pri menej známej jaskyni Kamenné mlieko. Vytiahnem i baterku, ale jaskyňa nie je výzdobou bohatá, resp. nie je nijaká.

Vo vojnovej zime 1945 sa v nej krčilo 40 židov.

 Ešte chvíľu stúpam nad jaskyňu. Otvára sa prvá vyhliadka na Liptov a Vysoké Tatry. Chodník pokračuje viac menej po vrstevnici a stúpanie sa strieda s občasnou rovinkou. Miznú stromy, objavuje sa podbeľ a biely deväťsil, odkrývajú sa vyhliadky. Po necelých 2h som na Prednej Poludnici. Jedine z tohto skalnatého vrcholu je nerušený výhľad na Liptov, Maru, Tatry, či Mikuláš. Je tam zbytok nejakého kovového rámu alebo čo. 

Ikonicky výhľad z Prednej Poludnice na Liptovskú kotlinu.

    Neďaleko na skale pomník. K samotnej Poludnici ukazuje hríbik ešte 10min. V skutočnosti je to teda dobrých 10min., skôr 15. Ešte treba vyliezť po skalách na hrebeň a chvíľu ísť po ňom. Až keď počujem vravu, je mi jasné, že som blízko. Z Poruby ukazovala značka 2h 40min., zvládol som výstup o pol hodinu rýchlejšie. Aj s naháňaním srniek nad dedinou. Ľudia odpočívajú, vyhrievajú sa na jarnom slniečku. Ja poprosím o pár foto na známej ikonickej skale, no som na obrázku miniatúrny a mladý muž si netrúfa na zrkadlovku. Napijem sa, počas ukusovania z banánu hľadím na juh na mohutnú horu pred sebou. Z Poludnice je pekne vidieť, čo ma čaká. Najprv strmý zostup dolu do sedla Kúpeľ, potom relatívne prudko hore. Poludnica poskytuje takmer 360° výhľady do okolia. Na sever bráni výhľadom porast a hrebeň. Po krátkej prestávke schádzam po modro značenom chodníku dolu držiac banánovú šupu. Chodník je občas úzky, pod mnou je Jánska dolina so strmými zrázmi. V nej skončí šupa. Po chvíli som v obrovskom skalnom meste. Pukliny, diery, okná, malé jaskyne. Úchvatné. S panorámou Kriváňa. Niečo ako Súľovské skaly, no vo väčšej mierke.

  Chodník je zapadaný stromami. Schádzam nižšie, no treba si sledovať dobre cestu. Modro značený chodník vedie vyššie, popri skalách. Skaly miznú a ja sa vnorím do lesa. Pod Kúpeľom je malá čistinka. Je poludnie a ozýva sa prázdny žalúdok. Dôjdem do sedla a sadnem si na pník. Pod Kúpeľom je malé ohnisko. Aj by som mal si, čo opiecť, no klobásu žujem len surovú. K nej červenú papriku a bagetky. Na tejto križovatke sa možno posledný krát rozhodnúť, či sa otočiť dolu do Iľanova a Mikuláša alebo pokračovať po modrej na Krakovu hoľu. Čaká ma ďalších 600 výškových metrov. Je len štvrť po dvanástej, preto pokračujem do stúpania k sedlu Predné a ďalej na hoľu. Chodník je dobre značený, naproti tomu, čo som čítal od iných turistov, ktorí v okolí blúdili. Horšia orientácia je na rúbanisku, no sledoval som si cestičku pod nohami. Väčším problémom je, že chodník je pár rokov neudržiavaný. Ak som neprekročil 10-15 spadnutých kmeňov, tak ani jeden. Pritom staré kmene popílené boli. Veľa ľudí tadeto nechodí. Naveľa som stretol asi v polovici stúpania dvoch týpkov, pp. otec zo synom, ktorý schádzali dolu. Možno šli opačnú variantu ako ja. 

    Pred Predným mám toho stúpania už plné zuby. Od sedla to malo byť 50min, šliapem do nekonečného kopca takmer hodinu a ešte nie som hore. Ale črtá sa na horizonte modrá obloha. Odmenou za námahu je ticho a divočina. Vysoké stromy vystrieda kosodrevina. Je ňou cik cak prechodená cestička. Od sedla chodník už nestúpa a môžem zrýchliť. Stále však prekračujem korene stromov. Otvoria sa výhľady na celé Nízke Tatry až po Kráľovú hoľu.  Obchádzam Krakovu hoľu z juhu, prakticky celú. V Kosienkoch odbáčam doprava, pripája sa žlto značený chodník od sedla Javorie. Po pár krokoch vidím pod mnou sa zvíjať čiernu vretenicu. Zjavne sa jej moja prítomnosť nepáči, čo dáva najavo nervóznym syčaním. Jedovatý had sa spozná podľa očí. Úzke štrbiny značia jed, vypuklé oči nejed. Zvečním ju a opatrne obídem. 

Vretenica je jeden z dvoch hadov žijúcich aj za polárnym kruhom. Dožije sa kľudne 25 rokov.

    V lese je zmija doma. Kosodrevinou dôjdem Pod Krakovu hoľu. Odtiaľ je na vrchol len kúsok. Oproti mne kráča grupa Salamova. To snáď nie je možné, kde Poliakov všade stretnem. Samé "cześć" a "dzien dobry". Snáď nebudú oxidovať aj hore. Kosodrevina mizne a som na malej bralnatej pláni. Je celá pre mňa. Otvorím si kolu, ktorá po celodennom natriasaní vybuchne. Utriem sa do servítky, ale lepkavé prsty zostanú. Zapíšem sa do knihy a nalepím nálepku. Už ich nedávam na hríbik, ale do vrcholovej knihy. Kochám sa výhľadmi. Keďže kopec je o 200m vyššie ako Poludnica i výhľady sú o to lepšie. Tiež takmer 360°. Pre výhľad na Vysoké Tatry treba zájsť ďalej, no pokefuje ma kosodrevina. Nejaký ten škrabanec stojí za ten Kriváň. Navyše, potkol som sa na koreňoch. 

Chopok a Dereše z Krakovej hole (1752m n.m.).

    Romantiku a samotu si neužívam až tak dlho. Prídu dve staršie ženy z Demänovskej doliny. Jedna si opakovane natáča mobilom príchod na vrchol a ostatní jej musia uhnúť. No aspoň ma má kto odfotiť. S lepkavými prstami ich vyfotím aj ja v pozadí s Chopkom a schádzam dolu. Vraciam sa na Kosienky a odtiaľ pokračujem do sedla Javorie. Stretám ľudí idúcich hore. Javorovú priepasť v hustom poraste nenachádzam. Celú cestu mám pred sebou hrebeň N. Tatier. Dokonca som videl z Chopku lyžiara zjazdiť dolu svah. Asi len po Lukovú. Lanovka však väčšinou stojí. Vyjdem z lesa na obrovské rúbanisko vôkol.  

"Pekné" dedičstvo pre naše deti.

    Aj v Čechách som videl ťažbu, ale nie holé kopce. Asi klčujú stromy s rozumom. To už som v sedle Javorie. Cesta ďalej na hrebeň Tatier je na jar uzavretá. Dve baby a pes idú hore na hoľu. Schádzam popri potoku Podružianka dolu rúbaniskom. Stromy až po partizánske bunkre ani nevidím. Stretnem poľský pár. On má rovnaké topánky ako ja. "Same boty", povie a uškrnie sa. Prudké klesanie končí so začiatkom lesnej cesty na vyhliadke Podroh. Trocha ma zláka ťažobná cesta a vraciam sa na červenú. Ešteže je cez potok prechod z polien. Volá drahá, kde som. Ona z kolegovcami trčí na stanici a čaká na polhodinu meškajúci vlak. Ako začínajú stromy, po pravej strane je odbočka k partizánskym bunkrom. 

Po potlačení povstania v novembri 1944 sa v bunkroch ukrývalo takmer 300 partizánov.

    Nie je označená, ale cesta je dosť široká a iná v okolí ani nie je. Času mám dosť, preto sa vydám necelý kilometer pod Krakovu hoľu. Ešte jedno krátke stúpanie k dreveným zrubom postaveným pred asi desiatimi rokmi. Pred nimi je kopa hrdzavého šrotu z obdobia vojny. Je to zaujímavý skanzen, aký na Slovensku asi ani nie je. Zídem o5 na lesnú cestu. Za križovatkou prekleniem mostom Demänovku a červeno značený chodník končí. Popri potoku idem zeleno značeným chodníkom kopírujúcim Širokú dolinu, ktorá ústi v Lúčkach. Trefný názov miestnej osady, pretože je skutočne posiata lúkami. Vynorím sa blízko zastávky. Foťák putuje do batoha, paličky pripnem vedľa. Bus mi ide až o hodinu, preto sa postavím pred zastávku a otrčím ruku. Risknem stop a o 10-15min. mi zastavuje partia horolezcov na Sopli. Boli liezť na Machnatom. Vykopnú ma v centre a nechám im v priehradke 5Eur. Síce protestujú, ale rýchlo vypadnem z auta. Oni pokračujú do Spišskej Belej, ja pešo cez centrum na stanicu. Námestie Mieru je plné ľudí. Zopár líže zmrzlinu, poobedňajšia pohoda v malom meste. 

Už začiatkom 20st. sa použila na vystuženie omietky oceľová sieťka, čo robí zo synagógy unikát.

    Konečne sa môžem posadiť na staničnú lavičku a odpočinúť si. Sledujem pristavenie spoja do Svitu s dvoma vozňami. Načo je to dobré? Stojí v Štrbe, takže teoreticky sa dá dostať do Tatier. Vlak príde za vyše pol hodiny s meškaním 5min. Idem na koniec nástupišťa, lebo podľa radenia, voľné vozne sú vzadu. Poloprázdny vlak opúšťam až v Púchove. Presadám do dvojposchodáčika, ktorý ma o 20h vysadí doma.

Veľmi pekná túra, i keď zdolať 2 kopčeky je drsné a málokto sa na to podujme. Je to chuť zo všetkého. Skaly, výhľady, divočina, samota.