Knihy vs. filmové spracovanie 15

Hemingwayov román Komu zvonia do hrobu som pozeral v podaní z r.1943 od S.Wood-a.
Začiatok je iný, kde zahynie Kaškin rukou Roberta. V knihe je Robert s Anselmom. Niektoré menšie scény sú vynechané, i tak má film takmer 3h.  Prvú noc strávi Robert s Mariou v spacáku, čo vo filme nie je. Tam odíde. Pablo nespáli odpaľ. zariadenie, ale v knihe ho hodí do rieky. Hrdinská smrť cigána v knihe nie je. Robert skonáva nie na skalách, ale knižne pri strome.
V našom vydaní vyšla detektívka od R.Chandlera pod názvom Večný spánok. Film The Big Sleep sa pokúsil knižke priblížiť v r.1946 režisérom H.Hawks-om. Vynechaná je tam scéna sledovania úchyláka s pornograf. knihou. Vo filme zazneli 2 výstrely na Geigera miesto 3. Ženy sa vo filme príliš motajú okolo detektíva P. Marlowa. I taxikárka je tam namiesto taxikára. Vivian v bare s Marlowom nikdy nebola, iba tak vo filme. 500USD dal Marlowovi sluha Norris v zastúpení starého Sternwood-a, nie Vivian ako ukazuje film. Carmen vo filme nečakala Marlowa v posteli, ale v kresle. A vyhodil ju hneď. Periny teda netrhal,čo mohlo pridať "akčnosti". Telefonát Vivian s Marlowom o tom, že našli Showna je vo filme vymyslený. Shown je inak v knihe Rusty. Marlowa nezbili na ulici ako vo filme. Marlow nepovedal Agnes, že Jones je mŕtvy, ale v knihe iba ušiel. Art šiel tú pneumatiku vymeniť a až potom ho Canino omráčil. Vo filme sa ide priamo na vec. Vivien nie je u Arta v dome. A už vôbec, že by ho ona oslobodila z pút. Nespolčila sa s ním. Koniec filmu s Eddie Marsom je vymyslený. Nezahynul rukou vlastných chlapov, vôbec nezomrel. Film chce byť predsa len akčnejší, no na inom mieste.
Odysseus od J.Joyca. Ťažká to kniha, plná balastu, tľachania o ničom. Stále sa tam do nekonečna omieľa Shakespeare, úryvky z biblie, írskej histórie a veci obdobné. Niekedy som nevedel rozlíšiť, čo je Leopoldov sen, myšlienky, či skutočnosť. Napomáhajú tomu vysvetlivky na konci knihy. Taktiež štýly sa tu prelínajú. Dráma, rozprávanie, monológ, dialóg. Brak najväčšej úrovne, cez to všetko autorovi vyniesol slávu nebeskú. Asi kvôli tomu gulášu. O čom je sa dá pochopiť len po prelúskaní celej 600 stranovej knihy.V r.1967 sa na túto neľahkú úlohu podvolil r. J.Strick. U nás film ani nebol uvedený. Kto by túto nudu zniesol? Tu je asi vhodné najprv vzhliadnuť film a potom lúskať knihu. Film je ľahké poňatie knihy. Hoci tiež sa tam prelínajú deje a štýly ako v knihe. Samozrejme nie je tam všetko, napr. scéna s námorníkmi. Kto by sa rád nudil 2h, nech si pozrie film, kto 2 týždne, nech si prečíta knihu.

Vo Family parku

Letné teploty sú tu. Na turistiku sa už nedá veľmi chodiť, a tak hľadáme ako stráviť tieto krásne, horúce dni. Už minulý rok sme sa pohrávali s myšlienkou navštíviť zábavný park v Rakúsku. Minulý víkend došlo aj na jej realizáciu. Vyrážali sme skoro, krátko po 8h. Je to predsa len vyše 150km, v rakúskom kraji Burgenland. Do Hovadova sme šli po diaľnici. Nevšimli sme si včerajšie miesto tragédie autobusu, kde vyhasli štyri mladé životy. V Rakúsku sme išli po starej ceste. "Paštikári" chodia nakupovať do Kitsee. Asi je tam fakt lacnejšie. Nákupné centrum Parndorf je malá dedina. A to si neviem predstaviť, aká Aréna vzniká v Trnave. Samozrejme v okolí kopec "slovače". Za ním už bola doprava kľudnejšia, po okolí samé vinice. Jedno malé zlé odbočenie a otáčal som sa. Navigácia bola skutočne potrebná. Po takmer 2h sme dorazili na miesto. Kúsok pred parkom je taký vážny zábavný park-amfiteáter v kameňolome. Už pri vstupe do toho nášho parku sme videli milión ľudí čakajúcich na lístky. Ako praví Slováci sme vybalili paštekové rožky, postavili sa pekne krásne do radu. Bolo tam otvorených 5 pokladníc, no i tak sme čakali viac ako pol hodinu. Do parku sme potom vhupli hneď. Nezdá sa byť veľký, no i tak je tam 80 kolotočov a podobných somarín. Na celý deň dosť, aby sa hlava aj žalúdok krútili. Prišli sme práve v čase špičky. Na atrakcie sa čakalo a nie zrovna málo. Plávajúce kačice sme pre dlhý rad na začiatok zavrhli. Tak sme si vybrali autíčka zapojené do vláčiku. Mama bola tá prvá odvážna, ktorá šla s deťmi. Pre návaly ľudí sa šli len dve kolá a von z auta. Potom, že pôjdeme teda na vzdialenejšie atrakcie, kde nebude toľko ľudí. Opak bol pravdou. Novšie atrakcie boli pútavejšie. Slnko začalo páliť, tak sme sa išli ovlažiť na plávajúcich krokodíloch. Menšia síce nespĺňala výškový limit 100cm, ale boli tam aj s menšími. Niektoré deti dokonca dostali strach. Tam sme čakali tiež polhodinu, ale to bolo asi najdlhšie čakanie počas dňa. Keď som videl, akí vychádzajú ľudia zmáčaní, batoh som si odložil do skrinky. Táto atrakcia bola pre výletníkov zo Slovenska. Inú reč som nepočul. S menšou som usadol do bagelitového krokodíla, v ktorom bolo po členky vody a "Arrivederci". Už sme plávali. Najprv kľudne, potom sme sa rozšupli dolu šmýkľavkou a fúúú zaliala nás spŕška vody. Super osvieženie, ale ďalší rad sa nám nechcelo čakať. Staršia sa z mokrého prezliekla. Cestou na chobotnicu sme sa zdržali na mini pláži. Je tam jaskyňa, kde sa dá osviežiť vodnou parou a vyliezť hore dierou von. Na chobotnici zasa len slovenčina a dlhé čakanie. Oplatilo sa. S babami som sa vyšantil tentoraz ja. Museli sme sa pohybom rybičky, riadenej páčkou, hore a dolu uhýbať striekajúcej vode. Nasmiali sme sa na tom. V tieni sme si dali potom malý oddych. Ďalej sme šli na lietajúce kočiare. Všimli sme si samoobslužné automaty na zmrzlinu. Nemali sme však dosť drobných. Pravdupovediac ani na jednu mincu. Z lietajúcich kočiarov je pekný výhľad na okolie a Neziderské jazero. Tu sa mama nasmiala, keď s mladšou pendlovali prudko hore a dolu. Tieto novšie atrakcie ešte nie sú celkom v tieni stromov (nedorástli), preto sme radi uvítali osvieženie vo fontánke s pitnou vodou. Pitný režim sme riešili malými fľaškami, aby sa voda v jednej veľkej neuvarila. Mali sme ich 6 a vypili všetky. Nebolo to až tak veľa na štyroch ľudí. Presúvali sme sa zasa s5 do staršej časti, kde bolo predsa len viac tieňa a osvieženia. Ochladili sme sa v dračej jaskyni. Pred ňou je vodopád a fontánky pre deti. Baby sa báli prejsť popri paru chŕliacom drakovi. Aj tak tade napokon šli dvakrát. Ja som strčil ruku do diery pavúka, ale nič ma "nešimralo". Popri gýčových medveďoch hrajúcich na strunových nástrojoch sme došli do rozrávkového lesa Marchenpark. Zasa sme sa dvakrát viezli na zvieratkách. Zajac, líška, ježko, mýval. Mamina schytala pľuvanec od spievajúcej žaby. Ďalšia cesta bola pešo. Dostali sme sa popri Rapunzel, ježibabe až k strašidelnému hradu plného duchov. Netopiere boli to najmenej strašné. Staršiu najprv vodnou sprchou "ofľusla" smrtka v truhle. Potom sme prišli ku kapele troch kostlivcov. Na husliach hral bezhlavý. Zvrieskol som, nech baby postraším. Ďalej sa už ani nechceli pohnúť a dostali "blok". Nejako sme ich popri kárajúcom duchovi a čertovi vyliezajúcom z pekla potiahli von. Čert im vraj vravel, aby zmizli. Keďže to bolo v nemčine, tak si to skôr vymysleli. Vonku boli kamenné truhly, kde sa baby báli sadnúť. Sadli si teda na obrie stoličky k obriemu stolu. Rozdýchali sme návštevu hradu a dokončili cestu rozprávkovým lesom. Niekde boli menšie divadielka, krajinky. Škoda, že postavičky hovoria rozprávky v nemčine. Nemôže u nás niečo podobné vzniknúť? Habakukovo je slabý odvar. No náš, slovenský, vlak už odišiel. Familypark nemá v okolí konkurenciu. Pomaly nás kváril hlad. Pojedli sme sušienky aj ryžové chlebíčky. Hľadali sme rýchle občerstvenie, kde by mali hranolky. Vybrali sme sa však opačným smerom, takže sme hneď nejedli. Ale baby stále niečo pútalo. Konenčne sme nečakali na plávajúce kačice. Mamine sa dvíhal žalúdok pri húpajúcich kačiciach. Nasmiali sme sa pri krivých zrkadlách. Pozreli sme si farmu, mamina sa obetovala na jazdu vláčikom. Na jej skysnutej tvári  bolo vidieť, že má toho dosť. Na bezpečnosť sa tu dbá a 3-4 ročné deti len v sprievode dospelej osoby. Čvachtať sa vo válove a zlato hľadať nás nelákalo. Treba si kúpiť miešok s ílom, vysypať do sita a vo vode preosievať. Rád by som videl, koľko šťastlivcov zbohatlo. Baby si v tieni o5 oddýchli, ja som si dal adrenalínovú jazdu na potkanovi - horskej dráhe. Márne som presviedčal staršiu na jazdu. Tej bolo zle len čo zbadala ako vozíky lietajú. Vracali sme sa s5 odkiaľ sme prišli. V reštaurácií sme si dali párky s hranolkami (to je asi rakúska špecialita) a baby si dali kuracie nugetky s hranolkami. Obsluha mi anglicky nerozumela a museli zavolať kuchára. Na pamiatku sme dostali dva poháre. Ja som si ešte pochopiteľne kúpil pohľadnicu. Ešte jedna jazda na kačiciach. S plným bruchom som šiel ja. A posledná jazda na šľapacích drakoch. Tu mama potvrdila kondičku s každodenného dochádzania na bicykli do práce. S parkom sme sa potom rozlúčili. Tou istou cestou domov. K Parndorfu ma nikto z domácich neobehol, pekne sa držali za mnou, hoci som nešiel povolených 100km/h. Zato potom už bratislavské a senecké značky len tak frčali popri mne. Pridávala sa už aj Trnava. Hneď som videl, že ideme správnym smerom. Hovadovo nesklamalo svojou povesťou, keď som sa na Prístavnom moste nemohol zaradiť. Za Trnavou sa doprava upokojila a po siedmej sme boli doma. Verím, že sme babám zanechali spomienky, ktorí v nich dlho pretrvajú. Aspoň do ďalšieho dňa, staršej sa totiž snívalo o bezhlavom.

Jarné kvietky

Jar sa pomaly sunie do leta, i keď to tak nevyzerá. Čo robíme v tieto dni? Chodili sme po výletoch pokiaľ počasie dovolilo. V okolí sme vypálili všetky hrady. Už len tie vzdialené zostali. Šetríme body z Billy a meníme za plyšákov. Už máme 4. Všetko treba 2x, lebo inak je veľmi zle. Nepodarilo sa nám zohnať knižku pre Tesco kartičky. Takto sú len v gumičke. Bavia ich aj knižky. Staršia vie čítať jednoduché slová ako lev, myš, dom. To som ja v jej veku veru nevedel. V písaní sme pravdupovediac poľavili, ale i za ten čas, čo sme jej venovali, vidieť pokrok.V škôlke má zopár vystúpení z tanečnej a dramatického krúžku. Na prvom sme, na pohoršenie p. učiteľky, boli všetci. Bolo to vystúpenie pre Nemcov v hoteli. Rodičov tam bolo viac ako tých nemčúrov, takže učiteľky mohli byť radi za publikum. Pre rodičov je však vystúpenie vo štvrtok. Učiteľky dostanú tortu a darčekový koš. Tak urobíme bodku za škôlkárskou etapou našej dcérky. Z "nadšeného" prejavu dcérky vidíme, že to bude bodka asi aj za tancom. Všetky detváky tiež chodia na oboznámenie sa s tenisom. Chcela na to chodiť, chodí, hoci učiteľky s tým neboli stotožnené. Vraj je malá. Pravou príčinou však bolo veľa detí. Mama si to vydiskutovala. Nemá rada suplujúcu učiteľku, dôchodkyňu. Tá ma tiež deti viac menej na háku. Nedávno sme si kúpili Speed bedminton a doniesli staré tenisové rakety. Tak s ňou mamina trénuje. Forhand, backhand. Ide jej to lepšie ako kamarátkam zo škôlky. Ale všetko len dočasu. Chýba jej trpezlivosť. Bodaj by sa v tom našla. Možno však bude úplne iná a bude piecť torty ako babka. To ju tiež ešte baví. Vidieť, že babku má veľmi rada. Najväčší trest je, keď tam nemôže ísť. Ťažko znáša, keď vidí, že mladšia chodí k nej každý deň. Nervičky. Ak sa stane čosi nekalé, vyhovára sa na mladšiu. Nervičky pre rodičov. Rovnako ako keď poučuje mladšiu. A je lajdáčka. Na dievča nevídané. My ani jeden nie sme. Začína byť aj drzá. To vidí asi v škôlke. Niečo jej hovoríme a ona: bla, blá, blá". Po kom to dievča je?
  Mladšia sa už ako tak naučila jazdiť na kolobežke. Chystáme ju pomaly začať učiť na bicykli bez pomoc. koliečok. No nevie brzdiť. Rada sa mazná, hlavne, keď si ju nevšímame. Žiarli na svoju sesternicu, ak sa jej venujú viac ako jej. Rozumček je to bystrý a už ani ju len tak neoklameme. Jedli sme rybičky v horčicovej omáčke. Hlesla: "To je co za vymyseu vybičty v houcici?" Ešte také nejedla, nevidela. Taký chalanský typ a koťuha. Ako tak sa i oblečie. Nemôže sa naučiť obuť si správne papuče. Keď sa škrábala hlesla: "Musím sa posvubeť". Len s tou rečou to je stále poslabšie. A začala sa približovať staršej aj v jedení. Trápenie a nervy (aspoň staršia konečne po 6 rokoch pochopila, že prplaním sa v jedle veci neurýchli). Učí sa dosť od staršej. Viac samozrejme zlé veci. Staršia ju rada poučuje. Niekedy to lezie na nervy. Najlepšie je, keď ju staršia pošle za nami spýtať sa o dovolenie. Má jedného kamaráta Maťa, s ktorým si perfektne rozumie. Tá dvojica nikoho iného nepotrebuje a ani nepríjme k sebe. "Naše vueci", ako hovoria iným deťom. Na jeho narodeninovú oslavu bola pozvaná len ona. Aj my sme sa tam akosi "nachométli"v "šušťákoch". No ono to skončí. O chvíľu sú prázdniny a potom ide každý do inej škôlky. Vie už, čo je sen. Ráno sme sa dostali do akéhosi rytmu a ide to rýchlo. Uvidíme v zime, keď bude ráno ešte tma. Stále im vymýšľame nejaký program, lebo inak sú zlé a nedá sa s nimi vydržať. Mal som nejakú starú dovolenku, tak som si to "užil" s nimi. Nie je to ľahké, najmä pri zlom počasí, ale taký je údel nás, rodičov.

V krajine Vasov

20.5.
Dnes ráno sa s 20min. meškaním o5 po 3 rokoch roztočili turbíny motorov General Electric brazílskeho "jetu" EMB 190, v ktorom som sedel v strede (sedadlo 17F) ja. Všeobecne severným smerom vo výške 11km  za krásneho slnečného počasia som sa valil do švédskeho Štokholmu spolu s kolegom a jednou dievčinou od našeho dodávateľa. Mašinu zo stojiska vytlačili do opačného smeru, tak sme sa potom už na vlastný pohon točili. Po štarte z viedenskej dráhy 16 otočka vľavo ponad vysychajúce Neziderské jazero, mútny Dunaj a Čunovo, ďalej nad Sereďou a vodnou nádržou Kráľová. V diaľke sútok Váhu a Dunaja. To už sme západne od Nitry, Partizánskeho a nováckych komínov. V diaľke sa objavuje sliačske letisko a sme nad Martinom a Veľkou Fatrou. Tatry sú zahalené v mrakoch a je vidieť len kúsok so západných. Letušky rozdávajú sendvič s nápojmi. Nad Poľskom ma upútali uhoľné bane sliezskeho Halemby pri Katowiciach. Za okamih míňame najväčšiu uhoľnú elektráreň na svete pri Lodži. Je to tiež popredný svetový producent oxidu uhličitého, o čom svedčia zlovestne "húliace" komíny. Rieka Visla hadovito sa krúti po poľskej zemi a vidím ako sa vlieva do "Baltiku". Pobrežie pretíname nad mestom Gdaňsk. Jeho kosákovité pobrežie sa nedá zameniť. Západne míňame švédsky ostrov Gotland, dávam si ešte jeden džús. Sedím vedľa Slováka, ktorý ide na 2 mesiace robiť montážne práce do Švédska. 20 min. pred pristátím začíname klesať. Nad Štokholmom sa mi zdá, že sme vysoko. A skutočne pokračujeme ešte na sever a točíme sa nad Upssalou do smeru dráhy 19 arlandského letiska. V Štokholme je poloblačno a 16°C. Vystúpili sme na zrenovovanom termináli 2. Výdaj veľkej batožiny je takmer pri lietadle a hajzle sú tiež inde. K požičovni nás odviezol autobus. Dostali sme Volvo napchané elektronikou. Zastaví, vypne sa motor. Ukazuje, akú rýchlosť zaradiť. Kto je pripútaný a kto riskuje. Len hodiny ukazuje maličké v ľavom rohu palub. počítača. Ja zvyknutý na veľké číslice Voxhóla som ich hľadal. Hral som sa s tou elektronikou (rádio, klimatizácia). Robil som potom navigátora do firemnej kancelárie. Mali sme aj navigáciu, ale vo veľkom Štokholme aj ona blúdila. Ja som však do firmy trafil. Štvrť Hammarby sa odvtedy, čo som tam bol naposledy, zmenila. Pribudli ďalšie bloky. Chvíľu sme hľadali miesto na parkovanie. Nakoniec sme aj tak zaparkovali zle. Švédski kolegovia nám šli naproti a ja im. Ukázali nám ako zaparkovať a ako platiť. Tu sa dá platiť skutočne všade kartou. Parkovací automat, či stojan benzín. pumpy nevnímajúc. Vzali nás na obed do samoobslužnej reštaurácie. Zjedz, čo sa dá a koľko vládzeš za 89SEK. Mal som obyčajnú rybu. Tu nepoznajú ryžu a cestoviny len kdesi. Povodili nás po nábreží. Ja som si šiel do potravín ICA kúpiť neskutočne dobré haringy v kari omáčke a ďalšie sprostosti na jedenie. V kancelárií som bol len nejakú pol hodinku, akurát, čo som si dal čokoládu. O 14h sme vyrážali zasa južným smerom do mestečka Vaestervik. Najprv do tichej štvrti na okraji Štokholmu, kde si kolega zaniesol auto. Potom sme už valili po diaľnici do Norrkoping-u a odtiaľ po polovičnej rýchlostnej do Vaestervik-u. Prečo polovičnej? Pretože bola na určitých úsekoch dvojprúdová, inde len jeden pruh. V strede namiesto deliacej čiary bol oceľový plot. Takto sa švédska vláda snaží znížiť úmrtnosť na cestách na 0. Predbiehať možno len na určitých úsekoch a zvodidlá nepustia. Som zvedavý, čo by vymysleli naši slovenskí šoféri. Najskôr by obiehali sprava. V mestečku Soderkoping sme prišli akosi zadom k reštaurácií. Tu ma automat ignoroval a odmietol dať čokoládu, i keď som ho prosil i vyhrážal sa. Muffin som zapil teda vodou. Rovinatou a skalnatou krajinou sme pokračovali ďalej. Sem tam nejaká farma. Vyzeralo to pôvabne. Po viac ako 3h sme do malého prímorského mestečka dorazili. O5 sme hľadali, kde zaparkovať. Poradili nám domáci. Hoci sa mi po celodennom cestovaní nechcelo, šiel som sa so všetkými prejsť. Po nábreží, úzkymi uličkami starého mesta cez centrum s5 k hotelu. Popri jednom hnusnom, špinavom kanáli sa dalo relaxovať. Neviem, čo je to za relax pozerať do znečistenej vody. Hotel Centrall nie je veľký a tvorí ho sieť navzájom spojených domčekov. Izbu mám kdesi pod zemou. Vidím akurát do raňajkovej miestnosti. Vo vestibule sme potom čakali na vyzývateľov na večeru. Bola to firma, kvôli ktorej sme tam prišli. Milá pani Helen nás zaviedla asi do najlepšieho, čo tu majú. A znova ma tu ignorovali, keď mi nedoniesli víno. Pohoršujúce, tu vo Švédsku. Štartér som si nedal. Ako hlavné jedlo som mal vynikajúcu tresku so špenátovou a ananás. omáčkou, špargľou, duseným hráškom a rukolou. Lepšie pripravenú rybu som ešte nejedol. Víno dalo za tým perfektnú bodku. Dobrý nápad bol, že pri každom jedle je uvedené aj víno, ktoré sa k nemu hodí. Slnko tu zapadá o 22h. Pred polnocou som unavený zaľahol.
21.5.
Nepáči sa mi, že dvere na kúpeľni sa samé zatvárajú. A mám malú sprchu. Je to taká sprška. Zdá sa, že iba ja na izbe. V "telke" dávajú aj akvárium s rybičkami. Napínavo som sledoval, čo sa bude diať. Je to ako čítať telefónny zoznam. Veľká obsadenosť, ale dej žiadny. Slnko tu vychádza o hodinu skôr. Tu nie sú kohúti, ale čajky, ktoré škriekajú. Na raňajky som si dal ako ináč, haringy. Potom ešte žemľu s pomaranč. džemom. Firma na výrobu práškovej farby nebola ďaleko, preto sme tam prešli pešo. Vo vestibule nás uvítal predok lode. Napadlo ma vyjsť na predok a spraviť scénu s filmu Titanic. Lodičky tu majú po celom meste takmer v každom okne. Vo firme majú krásny výhľad na záliv. Dokonca aj dve terasy. Taký pohľad ukľudnuje. Na obed typické švédske mäsové guľky s brusnicovou omáčkou a´la IKEA. Do konca roka nechcem zemiaky ani vidieť. (Bohužiaľ doma ma dočkali). Vo firme sme strávili 9h. Bolo to poučné vidieť výrobu práškovej farby. Denne spravia niekoľko ton. Po skončení som utekal do centra po neodpustiteľné pohľadnice. Dievkam som kúpil plyšových sobíkov. V hoteli som vyplatil ubytovanie a spravili nám raňajkové balíčky v podobe 2 žemlí, džúsu, jablka a keksíku. Hodinku som si odpočinul na izbe a šiel som na večeru. Popri hoteli sa prehnal mladý sob. Vraj sú aj v Štokholme, ale myslím, že len na okraji. Večera bola znova v réžií hosťujúcej firmy. Tentoraz sme boli inde, v reštaurácií amer. typu. Naštartoval som sa údeným lososom a hlavné jedlo som mal cheesburger s hranolkami. Slaninu som dal bokom. Všetko som spláchol bielym vínom. Rybu som tentoraz nechal tuleňom, ktorí sa tu premnožili. Už ich aj odstreľujú.
22.5. Zasa skoré vstávanie. Narýchlo som zjedol jednu žemľu, zapil s džúsom. Vstupnú kartu som nechal na izbe. Po 6h sme vypadli. Čakali sme na maď. kolegov, ale neukázali sa. Vyrazili sme bez nich, ale o chvíľu volali, že sú na ceste. V Štokholme sme ostali visieť v zápche. Tridsiatkou sme sa pomaly sunuli stredom veľkomesta. Bolo treba sa vrátiť s plnou nádržou nafty, preto sme odbočili na pumpu. Bol to najhorší výber, pretože bola ďalšie 2km mimo diaľnice. S5 nás vytiahla navigácia. Povedal som jej" Choď domov!" a poslušne nás dotiahla až pred požičovňu. No tam sme nemohli nájsť vstup a pritom bol hneď na začiatku a ešte aj označený. Autobus nás zadarmo odviezol k terminálom. No kolega zavelil vystúpiť hneď pri prvom Termináli 5. Mne sa to nezdalo. Tento je pre medzikontinentálne lety a my sme tiež s batožinou "medziterminálne" leteli na 2, čo je nejaký ten kilometer. Dojedol som raňajky. Mašina už stála na stojisku, tiež jedla. Kolegovia si čosi pokúpili na pamiatku a už sme sa aj naloďovali. Stretol som dílera zo Sandvik. Odpálili sme z Arlandy skráteným štartom načas. Leteli sme viac západne. Pobrežie Poľska sme pretínali niekde u Slupska. Potom sme pokračovali nad Poznaň, Wroclav, vľavo som videl opustené prostějovské letisko. Bol väčší opar, takže ani naše malé Slovensko som nevidel. Zato som mal pri pristátí Viedeň ako na dlani. Pekne som videl ako točíme na finále dráhy 11. Rafinéria OMV vyzerala fantasticky so všetkými potrubiami a nádržami. Neviem si predstaviť v prípade problémov stroja, ak by tam zahučalo. Viedeň by ľahla popolom. Akosi som nenašiel Práter. Švédky, ktoré šli do Viedne na dámsku jazdu, pri pristátí stíchli, smiech ich akosi prešiel. Nezabral u nich ani gin s tonikom. Sedel som vpredu, a tak som mohol z lietadla rýchlo vypadnúť. Haringy cestu prežili. Hľadali sme taxikára, nestíhal. Nesmelo potom zdvihol papier s našimi menami, ale ja som ho poznal. Cestou domov nebol príliš zhovorčivý, maturuje mu dcéra. Za poldruha hodiny som už zvonil doma. Počasie nám po celú dobu vyšlo, dozvedel som sa mnoho poučného, len cestovanie trvalo dlho.

Vypíname sa v Patinciach

Firma mi po desiatich rokoch dala vernostné. Vybral som si jednodňový poukaz do kúpeľov. Rozšírili sme to o jeden deň a naše ratolesti. Vyrazili sme v piatok po pol piatej cez silnejšie, či slabšie prehánky. Cesta trvala vyše 2h. To sme stáli 2x, pokým sa  baby vycikajú. Staršia to nevydržala iba 9km pred kúpeľmi. Nie je tuším dobré sa hnať bez prestávky. Ani meno, mesto... nezabralo na dlho. Patince sú južným pólom Slovenska. Okrem komárov, horka, perkeltu a Dunaja sú tu miner. pramene. Kúpele sú ešte 2km za dedinou. Je to väčší areál s chatkami, penziónmi a 4* hotelom Wellness, kde sme zaparkovali my. Práve tento týždeň sa chystali ma sezónu a sanitovali. Na izbe ma čakali nástrahy pre hosťa: vypojená anténa TV a nezapojená lampa. Dali sme si neskorú večeru. Studené predjedlo sme zamietli. Hlavné jedlo a polievku servírujú kuchári. Dávajú po troške, aby hosť vychutnal z každého čosi. Taká zmes potom vyzerá na tanieri podivuhodne. Mňa presvedčili okrem ryby na kúsok kuracej rolády. No bolo v nej viac múky ako mäsa. So pstruhom som sa pomaly zadrhol, keď mi ostala kostička na podnebí. Upaľoval som na wecko. 3 kosti som statočne a bez újmy prehltol. Veľmi som si teda na večeri nepochutil. Baby si dali aj slepačiu polievku. Detská stolička príliš ďaleko a vysoko, musel som mladšiu kŕmiť. Čašník ukecaný ako papagáj, popritom funel pod fúzmi ako maďarský parník na Dunaji. Babám doniesol omaľovánky a cukríky. Na "super jedákov" boli pripravení a cukríky dostali až keď zjedli aspoň niečo. Na koniec malý zákusok. Keď sme išli po ne, nedopité poháre nám zobrali, ale dojedené taniere ležali na stole. Učnice ako servírky boli aktívne bleskozvody. Nápoje sa platia a pripisujú na účet. Jeden 2dcl za 1,50eur. Maďarský kraj je drahý. Baby ťažko zaspávali. V noci tu je teplo, pootvoril som okno. Strieka tu fontána a kŕkajú žaby jak bláznivé. Ani som nepočul obe noci, že išla klimatizácia.

Sobota

Panenko skákavá. Ideme oddychovať a už pred 6h baby vstali. My sme ešte skúšali spať aspoň čosi. Potom sme im pustili TV. Upršané ráno. Nechceli sme byť hladní ako sumce dole v jazierku a šli sme na bufetové raňajky. Mal som len skromne tresku a palacinku s nutelou. Žena silnú kávu, ja slabé kakao. Babám sme nahovorili, že je v jazierku vodník. Šli sme sa opatrne kúpať. Nie k vodníkovi, ale do sveta bazénov, ako to tam volajú. Nie je to veľké ako svet, skôr len na relax. Pri našich babách zabudni. Každá zvlášť cikať, iný bazén a pod. Najviac ich bavila šmykľavka do vody. Pokiaľ sa dalo hoveli sme si vo vírivke.  Baby nazvali bublanie vodníkove prdy. Šli do nej zvláštne schody. Vrchný bol široký a potom strmhlav dolu. Ja aj drahá sme si tam udreli nohu. Variť do ešte teplejšieho bazéna sme sa nešli. K obedu nás z toho striedania teplej a chladnejšej vody zmáhala únava. Začalo tam byť tiež teplo. Včera len napúšťali bazény a bola studená voda. Dnes sa naopak vírivka prehrievala. Škoda, že nešli všetky vodné sprchy alebo aspoň podvodné dýzy. Na obed sme si dali my, dospeláci, lasagne a baby, čo iné ako hranolky. V bufete pri bazéne. Poobede sme si dali "šlofíka". Zobudil ma hotelový telefón. Recepčná mi oznámila zmenu termínu masáže. Trochu sme šli rozhýbať kosti a prešli sa po starej časti rekreačného areálu. Pripomína mesto duchov alebo ukrajinský Pripjať po výbuchu v Černobyle. Opustené domy, ihriská, bujnejúca tráva a ľudská márnivosť, stromy rastúce už aj z múrov, komáre. Niečo na predaj, čo už nikto nekúpi, niečo rozpadnuté, čo nikto neopraví, iné nedostavané, čo nik nedokončí. Za týmito uniformnými stavbami je rameno Dunaja. Za našim hotelom je farma so zajacmi a malou ovcou. Tých asi nestihli na Veľkú noc naporcovať do večerného bufetu. Tak teda mékala, čo je na ovcu nezvyklé. Zašibávalo jej z toho minipriestoru, čo mala. Pred večerou sme si dali poprvýkrát skvelú masáž. Aj celý deň by som to mohol ani jesť nemusím. Baby boli zatiaľ pichnuté v detskom kútiku. Iba s tichou a hanblivou dievčinou. Mladšia si buchla koleno a neposlúchala. Všetko po starom. Odniesli si papierové ovce, keď si nemohli tú z farmy. Na večeri si nás už tak čašníci nevšímali. Baby sme namotali, že ujo stojaci pred reštauráciou si zapisuje kto ako je. Veľmi to nezvýšilo ich apetít. Doma staršia potom robila to isté a zapisovala si čísla izieb. Dali sme si všetci perkelt. Už pri hraniciach s Panóniou, čo je len kameňom cez Dunaj, podávajú smotanu extra, nie už v omáčke. Dnes pre zmenu žena zjedla kosti z kuraťa. Večerné kúpanie. Tunajší miner. prameň má podľa ženy priemerné zloženie minerálov. V norme. Pred vstupom do bazénového sveta to majú veľkým vycapené na stene. Akí sú obyčajní. Mladšia sa pritopila na šmykľavke a viac nešla. Žena sa bez pohybu nadnáša v bazéne, ja idem pomaly ku dnu ako Titanic. Niečo som pofotil v interiéri, ale s telefónom teda žiadna sláva. Staršia sa pýtala, prečo niektoré tety majú zajačie ušká. Ako jej len vysvetliť, čo sú, jemne povedané, spoločníčky...

Nedeľa

Spali sme lepšie. V jazierku majú nasadených tak 6-7 sumcov. Na raňajky v podstate zbytky zo včera. Ale veď nemusí sa vyhadzovať, čo sa nezje. Len syrov mohlo byť viac. V podstate som si dal tiež to, čo včera. Baby len jogurt a dyňové semiačka. Nevedeli sa dočkať kúpania, žena kŕmenia sumcov a ja kedy vypadneme. Zbalili sme sa teda a šli kúpať. Mladšia sa už tentoraz osmelila na šmykľavku. Ohlásené kŕmenie sumcov nesledoval nikto. Naše baby však sledujú kŕmenie ľudí v reštaurácií. Na bazéne hrá stále tá istá muzika. Mne, žene aj muzike tam bolo dlho. Šiel som vyplatiť pobyt. Účtovali nám iba staršiu dcérku. Nám druhú noc vôbec nezarátali. Zaplatil som to bez mihnutia oka. Večer sme potom nad tým rozmýšľali a predsa len poslali email, nech si to prekontrolujú. Uznali chybu a poprosili zaplatiť aspoň polovicu sumy. Tiež sa asi čudovali, lebo veľa takýchto čestných ľudí tam nemajú. Iba solventných, na ktorých príde upozorniť sama pani majiteľka. Poobede sme  teda konečne celí vymáčaní odtiaľ odišli. Smer Kolárovo. Cítil som, že čosi na mňa lezie. A nebolo to moja polovička ani decká. Baby zobudilo kodŕcanie na panelovej ceste po kolárovskej hrádzi. Zastavili sme sa pri kultúrnej pamiatke Vodný mlyn. Je ich už len pár na svete. Milá, poloslepá, pani nám spravila prednášku. Hľadali sme v areáli niečo pod zub, ale je tam len krčma. Dali sme si kofolu. Akurát tam začali robiť zemiakové placky. Slinky sa nám zbiehali no, nechali sme si zájsť chuť a uskromnili sa s makovníkom. Ešte aj tu je všade počuť maďarčinu. Aj tak tancujú. Pozreli sme si ovce, hybrid ovco-kozu, nadržaného žrebca a pobrali sa preč. Zastavili sme sa v Seredi u rodiny. Tam som sa cítil už dosť zle. Bolelo ma aj hrdlo. S boľavou hlavou som doviezol rodinku domov. Víkend nám ubehol veľmi rýchlo. Pri návrate sme mali pocit akoby sme šli z týždňovej dovolenky. Odniesli sme si pekné spomienky, drobné zážitky a ja navyše virózu, z ktorej sa nemôžem spamätať.

Knihy vs. filmové spracovanie 14

Sci-fi kniha Hry o život bola sfilmovaná v r.2012 režisérom G.Ross-om pod originálnym názvom Hladové hry. Film je stručnejší, zopár scén a detailov je tam vynechaných, či pozmenených. Napr. opilec Haymitch sa predstaví až vo vlaku, v knihe už pri losovaní.  Po príhovore prezidenta utekajú na voze do zákulisia, kde ich horiaci oblek hasia vizážisti. Vo filme stoja v aréne a zhasnú im šaty samy od seba. Katniss vystrelí v knihe viac šípov pri predvádzaní ako vo filme. Seneca je vo filme vymyslený a aj rozhovor s prezidentom Snowom sa nikdy v knihe nestal ani ďalšie scény s ním. Revolta v 11. obvode sa v knihe nestala. Peeta v jaskyni Katniss omámi nejakým sirupom, aby mohla ísť po liek. Vo filme je to vynechané a odchádza, keď zranený blúzni. Psi na konci sú v skutočnosti mutanti z mŕtvych súťažiacich, čo sa vo filme nedozvieme. Na týchto pár nepodstatných detailov je inak film podľa knihy.
Ďalší román Chránenci neba od P.Bowles-a som videl v pôvodnom znení. V r.1990 ho natočil
r.B.Bertolucci. Film bol ostro kritizovaný a získal "Zhnité rajčiny". Je pravda, ak už nič iné, život nomádov mohol ukázať lepšie. Takto je film dosť nudný. Začína ako prvá kapitola knihy ležiacim a dumajúcim Portom. Potom sa však film odkláňa a pokračuje príchodom trojice cestovateľov do Afriky (v knihe je to až neskôr a Port tam nie je skladateľ, ale spisovateľ). V knihe pokračuje Portovým výletom po meste. Scéna Kit prechádzajúcej sa po vlaku vo filme nie je. Port pri ceste s Lyle-ovcami sedí vzadu, no v knihe v predu medzi nimi. Pri výlete Kit a Porta bicyklami na pahorok len sedia vedľa seba a Port filozofuje. Vôbec nedôjde k sexu ako vo filme. Záver filmu sa zrýchľuje. Svadba Kit s Belquaissimom tam nie, rovnako ako jej útek od neho. Vôbec to nie je v knihe tak, že ju Belquassimove manželky donútia odísť. Ujde sama a ešte jej oni k tomu pomôžu. V závere sa stretá v reštaurácií s rozprávačom, no v knihe skočí do mora. Takže film sa z polovice líši od knihy a bol by pútavejší, ak by sa režisér snažil ísť podľa nej.
Slávny vojnový román Na západe nič nového od E.M.Remarqua bol sfilmovaný pochopiteľne viackrát. Vzhliadol som novšiu adaptáciu z r.1979 režiséra D.Mann-a. Knižka je drsnejšia ako film. Chodiace telá bez hlavy tam nie sú. Najdesivejší záber je na odtrhnutú ruku.
Jednotlivé deje, či scény sú oproti knihe poprehadzované. Napr. na dovolenku neodchádza z nemocnice, ale ešte pred zranením. Iná je tiež scéna Paulovho stretnutia s učiteľom. Vo filme sa stretnú v škole, no v knihe v kasárňach. Učiteľ sa tiež dal do domobrany. Drobné detaily: chlieb nedávajú krysám, lebo sa nedá jesť, ale preto, že im nič iné neostáva, ak ich chcú pobiť. Husy nechytá celá čata, ale iba Paul s Katom a aj to pod rúškou tmy. Tjaden s Albertom zatiaľ sedia v base. Pacient sa vráti z izby smrti v nemocnici a neostáva tam. Paulova smrť nie je v knihe popísaná podrobne, vo filme zomiera symbolicky pri kreslení operenca. I tak vcelku snímka kopíruje knihu a  zanechá dobrý pocit z diela. I keď je to smutný film o hrôzach vojny.

Dželady sú v Lešnej

Po troch rokoch sme šli o5 do Lešnej, aby aj mladšia čosi zo zvieratiek mala. Nakoniec ju zaujalo niečo úplne iné. Zvažovali sme turistiku, ale príroda ešte nie je celkom zelená, bol opar a napokon nádcha mohla ohroziť výkon staršej. Nádchu sme poriešili v piatok Nurofenom. Vyrazili sme krátko pred 9h. To som ešte utekal kúpiť ovocnú výživu, aby vydržali v aute. Kríza prišla aj tak na mladšiu pred Zlínom. Mňa tiež už omíňala sedacia časť tela. Neviem si predstaviť našu rodinu ísť takto do Chorvátska. Parkoviská sa zasa prerábajú ako aj pred 3 rokmi. Neskutočné parkovné 80Kč " alebo 3.50Eur. Mal som nejaké "kačeny", tak som platil nimi. Vstup som platil kartou. Tentoraz sme si mohli prejsť takmer celú zoo. Začali sme v skleníku s tropikáriom. Vydry obrovské som nazval leňochodmi. Veru naše piešťanské "vydry" sú menšie. Boli tam srandovné opice-chvostany. Okruh sme opakovali dvakrát, aby sme si pozreli všetko aj z vrchu. Ozajstný leňochod sa kdesi skryl. Motala sa tam iba akási volavka. Vonku sme šli trasou ako minule. Teda popri zámku k opiciam. Gorily skončili potom, čo uhynul samec Bosso. Už sú tam len akési mrňavé opičky a tie sa tiesnia popri novostavbe raja pre raje. Obdivovali sme malých tučniakov. Baby však upútali umelohmotné atrapy dinosaurých kostí. Dinosauria cestička zaujala hlavne staršiu. Vyfotili sa v obrovskom vajci. Poničené kosti dosť páchli umelinou. Baby veria, že tam kedysi dinosauri skutočne žili najmä, keď videli ich stopy. Doteraz preberáme tímu dinosaurých bábätiek. Pokračovali sme do Afriky k žirafám a zebrám. Statný žirafák si nás nevšímal, ale jeho dcéra bola zvedavá na ľudí. Novovybudovaná časť Etiópia zíva viac menej prázdnotou. Sú tam iba opice Dželady a dve kravy Zebu. Hrb kravy slúži podobne ak ťaví. Mladšia sa pozastavila nad tým, že kravy serú už pokrajané hovno. Skutočne tak vyzeralo. Aby s ním asi nebol problém do pece. V Indií sa týmto trusom kúri. Baby si zabubnovali na afrických bubnoch. Nejaká pani bubnovala aj s pivom v ruke, čo sa dosť dobre nedá, a tak nemohlo skončiť inak ako na zemi. Prístup bol teda jednostranný, z druhej strany páchnuca kaluž. Opice sme nezaujímali, kašlali na nás z diaľky. Zišili sme teda dolu k slonom. Boli vo vnútri, no ťahalo ich von a nervózne mávali chobotmi sem a tam. Po chvíli ich ošetrovatelia vypustili a vrhli sa na konáre a mrkvu. Baby zaujal o5 sloní exkrement vážiaci 2kg. Takýchto super bobkov vypustí za den 100. Mňa zaujímalo, čo v slonej stajni robí akvárium s natiesnenými exotickými rybičkami. Veď sú bylinožravce. Levy boli schované kdesi v skale. A kvôli nim som si trepal teleobjektív. Neukázali sa vôbec. Nosorožcov presunuli k antilopám. I tie unudene ležali hore na kopci, kde splývali s plotom a ľudia ich aspoň neotravovali. Prišli sa dolu  iba nažrať. Pri nich sme si oddýchli. Lemury tam prechodziu voliéru už nemali. V podstate sme ich vôbec nevideli. Ani tam, kde mali byť. Čo ich tiež otrávili ako v Bratislave? Pokračovali sme popri nedokončenej japonskej záhrade do kontinentu Ázia. Cez voliéru pôvabných nesytov a druhú supiu s imitáciou ohlodanej kostry, zatočili sme modliebnými mlynmi a mlynčekmi, dolu cez pandu červenú (tiež na nás kašľala z vysoka) k jedinému gibonovi. Giboni vraj spievajú. Tento nemal zrovna náladu. Zjedli sme doteraz všetko, čo sme mali a mladšiu už zasa chytal hlad. Staršia zasa len na ihrisko. Lákali sme ich na tigra Josefa. Dávali sme im na výber, či ich dáme zožrať tigrom alebo supom. Nelákala ich predstava spestriť jedálniček ani jedným zo zvierat. Pribudli im 2 mladé, ani nie ročné, tigre. Josef a Tanja sa posnažili. Za revom leva som sa vrátil, či je vonku, ale to ich len kŕmili. Zaujímavý vták, niečo medzi pštrosom a sliepkou, kickboxer kazuár sa tentoraz neukázal. Nechcel by som byť jeho ošetrovateť. Popri klokanoch sme prešli (aj tie už si zvykli na ľudí) k novému ihrisku. Minule tam premávala ťava, na ktorej hrbe sa dalo odviesť. Dnes je tam vodný mlyn a kĺzačka. Tam obe baby vyliezli. A mladšia, keď videla, v akej nadmorskej výške sa ocitla, dostala hysterický záchvat. Ani dolu, ani s5. Totálny blok. Ja som nedočiahol na ňu, vznikala zápcha. Akýsi chlapec sa pokúšal vyliezť po šmýkľavke hore, ale preklzoval. Nakoniec jej nejaký vysoký chlap pomohol. S revom sme sa šli teda najesť. Dievky mali len hranolky, ja som si dal kuraciu zmes, ktorej som nevedel prísť na meno, ale čo horšie, ani na chuť. Pravá "káťa" ako by povedal Polraich, skutočný kulinársky zážitok. Posolili jedlo ako chodník v zime a "čínu" predstavovala podusená paprika s rajčinami v UHO (Univerzálna Hnedá Omáčka). Baby sa chvíľu pohrali na ihrisku. Čas pokročil a ostal nám kontinent Amerika. Krokodíly sme ani teraz nevideli, vypúšťajú ich vraj iba v lete. Bol tam bocian, ktorého sme pomenovali Boris. Staršia si priala, aby jej doniesol bratčeka. Pokiaľ možno hneď na druhý deň. So ženou sme len prevrátili oči. Pribudli tam noví obyvatelia, papagáje, krásne modré Ary hyacintové (známe z rozprávky Rio). Ostrov tam mali milé a krásne opičky kotúle. Ich vedúci si chcel zrovna užívať s nežnejšou polovičkou, čo mu závidelo ďalšie osadenstvo. Podráždene na nich vrčal. Pomaly sme popri mega kaktuse a pštrosoch vyšli hore k mravenčiarovi. Začiatkom roka sa mu narodilo malé. Na chvíľu vybehla mladá mamička s malinkým na chrbte von. Moju drahú to uchvátilo. Statný moriak sa tam len vrtel popri nich. To sme boli pomaly na konci. Ešte sme zašli k uškatcom, no doba pokročila a už len jeden kúsok tam nevšímavo ležal. Terárium sme vynechali. Cestou s5 baby spali len chvíľu pokiaľ som nezastavil na semafóroch. Staršej sa páčili zvieratká, aj ich potom nakreslila. Mladšej zasa lajná, tie našťastie nekreslila. A že ich tam bolo...Odniesli sme si pekný zážitok a pobavili si aj na hláškach našich malých.