Ako langoše vo Vadaši

Názov expedície: Langoš 21

Heslo: Márne chladnú vodu hľadáš, tu je kupko Vadaš. 

    Tento rok sme upustili od aktívnej turistiky (dievčatá nebaví šliapať do kopca a z kopca), preto sa venujeme viac menej pasívnej turistike pri vode. Pôvodne bol plán ísť stanovať do Cerova pri Krupine, ale po kontakte Holanďanov, ktorý vlastnia kemp, nám oznámili, že sú na júl a august plní. Odporučili nás do akéhosi naturistického kempu Dobrá Lúka pri Pliešovciach. Hoci sa tvári už rok, že adamiti v ňom nie sú, ktovie? Relaxovať bez oblečenia je lákavá predstava, ale deti by som tam neťahal. Narýchlo sme sa teda rozhodli pre kúpalisko v Štúrove, nech chytíme pred Chorvátskom bronz. 

Streda 30.6.21

    Pred odchodom zavlečieme morča a jarisu svokre. Jarisu čaká servisná prehliadka, morča mrkvové nebo. I tak čakáme na umývačku, kým si dopradie svoj program. Krátko po piatej vyrážame. Po starej ceste cez Sereď a Nové Zámky, keďže sopel nemá diaľničnú známku. Cesta ubieha plynule. Od Bajč-a idem prakticky rovno dole 90km/h. V spätnom zrkadle sledujem šedivú hradbu mrakov od západu. Pekné a horúce počasie na pár dní končí. Ideme však na juh, nemám obavy, že sa neokúpeme. Počúvam správy, ako nám covidbyro ešte viac znepríjemní cestu k moru. Skončíme v karanténe minimálne na 5 dní. Neodradí nás to. Za čosi viac ako dve hodiny sme na mieste. Nemám ani problém sa zorientovať k ubytovaniu Grand. Zaparkujem vedľa starej jarisy z Čiech. Prišiel na nej nejaký roboš. Ešte je vedľa Oktávka. Zvoním na čiernu kovovú bránu. Ticho, vyzerá, že nikde nikto. Žena volá na mobilné číslo na bráne. Nik nedvíha. Číslo je i na ubytovacom serveri. Na druhý krát sa dovolá pani M. O chvíľu príde bordová Oktávka. V aute okrem majiteľky sedí manžel i s vnučkou. Milá pani nám ukáže apartmán na poschodí pod strechou. V izbách je tým pádom horko. Našťastie iba prvú noc. Na západnej strane domu je tieň od stromov. I balkón. My sme na východe s výhľadom na katedrálu, správne baziliku, ako nás opravila pani, a pohorie Burda, správne Kováčovské vrchy, ako nás opravila známa. 

Večerná idylka s bazilikou Panny Márie a sv.Vojtecha.

    Ventilátory nad hlavou viac hučia ako chladia. V spálni je manželská posteľ, pohovka a skrinky. Lampička na čítanie je len nad manželskou posteľou. Izby aj kúpelka sú čisté, a to je hlavné. Vedľa kuchynskej linky je zavesený telezízor. Jednoduchý kovový stôl, stoličky a kavalec. Pani si zapíše "nacionále", podá uteráky a popraje pekný pobyt. Zdôrazňuje, aby sme pri odchode všetko vypínali. Ventilátory, kanvicu. Pýtam sa jej na nejaké typy na dobré jedlo. Posiela nás až kdesi do Maďarska, ale riskovať karanténu nebudeme.  Nakúpime v Bille v stredisku Aquario. S chlebom a čipsami v batohu neodoláme blikaniu pútača reštaurácie Las Palmas. Ozvú sa hladné bruchá a už schádzame dolu akoby do pivnice. Otvorím dvere a predo mnou barový pult. Ideme ďalej na krytú terasu. I z druhej strany je vchod a parkovisko. Hrá živá hudba z druhého brehu Dunaja. Akordeón a speváčka. Nehrajú zle, sú zohraní, akurát neznáme maďarské piesne. So ženou si objednáme tanier Báhoni. Kuracie mäso s knedľou a hríbovo-smotanovou omáčkou. V nej plávajú kúsky slaniny. Nebolo to zlé, iba na náš vkus slané. My veľa nesolíme. Deti si dali tradične rezeň s ryžou. Až na ulici pri pošte zistíme, že sme zabudli batoh pod stolom. Staršia poň uteká. Po chvíli sme v dome. Baby si ustlali v manželskej posteli, ja na sólo posteli vedľa. Je horko, že by ani ťavu nevyhnal. Vedľa v kuchyni pustíme ventilátor a otvoríme okno. Chabé prúdenie teplého vzduchu veľmi nepomôže. Najlepšie je v kúpeľke. Mladšia sa mrví, nemôže spať. Uvoľňujem posteľ a idem na tvrdú pohovku do kuchyne. Z večere som stále smädný, budí ma ipt štartujúca chladnička.

Štvrtok 1.7.2021

    Ráno, keď som prestal vnímať motor chladničky, ma zobudí sústavný brechot psa. Okolo 6.30 som prakticky hore. Našťastie sa ochladilo, fúka severozápadný vietor. Kúpim cez internet lístky na kúpalisko Vadaš. Kúpa lístkov na diaľku vyjde lacnejšie. Dokument s čiarovými kódami pošlem do staručkého mobilu. Okolo desiatej vyjdeme von a prekvapí nás chlad. Prejdeme sa po námestí s nádejou, že sa vzduch oteplí. Informačnú kanceláriu len dnes po roku otvárajú a zíva prázdnotou. Pohľadnicu kúpim v knihe naproti. Popri bus stanici ideme k akvaparku. Snažím sa načítať lístky na vstupnom terminály, ale trvá, kým nalistujem kódy. Na ploche ešte nie je veľa ľudí a nájdeme si poľahky plastové ležadlá. Omotané sú okolo pevne zapusteného slnečníka reťazou. Natočím ich po vetre. Predajcu kukurice sa pýtam, či sa platí. Vraví, že nie. Dnes. Natrieme sa, ovlažíme a testujeme tobogany. Niektoré šetria zadok a spúšťame sa na veľkom modrom kolese, na iné kolesá nesmú. Ako prvý skúsim oranžový tobogan na kolese. V bruchu mi poletujú motýle. Žltá U rampa je akčnejšia a žalúdok mám v krku. Kým čakáme v rade, začujem, že chalani za nami idú poslednú jazdu na spárke-dvojkolese. Spustím sa dolu do prázdnoty, a potom ich poprosím o koleso. Dám ho dievčatám, ja sa vraciam na ležadlo. Po ich prvej jazde im ho však nejaký koncentrát agilného sebca drzo zoberie s lakonickým: „Ups“ . Mali ho kopnúť do gúľ a povedať tiež „Ups“. Zatiaľ vedľa na ležadle chce týpek natrieť žene chrbát. Jeho tatko sa tupo prizerá. Poobede sa objaví na ležadle i matka. Idem si zaplávať do 50m plaveckého. Dám šesť dĺžok. Ozve sa mi pri kraulovi pravé rameno a hlavne pri znaku. Po 300m plávania lúštim na ležadle sudoku. Baby nejde dostať z vody von. Len sa napijú vody a mrochtia sa s fosils v termálnom bazéne s 38°C vodou. Niektorí za celý deň ani neopustia bazén. Isto doň i močia. Na obed ochutnáme langoše u Stefarta Grill.  Nič extra, ohriate v mikrovlnke, suché sú ako môj zmysel pre humor. Babenky zápasia s pokladňou. Zvláštny týpek s podlhovastou tvárou, predkusom a šiltovkou nasunutou dozadu kmitá, dozerá na brigádničky a ešte sa i cerí na hostí ako prasknutý párok. I na druhý deň som ho vyhľadal pohľadom. Proste hungariónsky zjav. Prejdem sa so ženou po areáli. Stanový kemp má nevýhodu, že autá sú odstavené na parkovisku. Pre nás je auto šatník, jedáleň, sklad. Mať Sopla mimo stanu je nereálne. Veľa starých aj nových chatiek i veľkých chát. Väčšinou majú klímu. Takmer všetky obsadené. Jednu okupujú ľudkovia z nášho okresu. Na západnom  konci je ostrov s lanovou dráhou. Za krytým bazénom by mala byť nuda pláž, ale nikto nahý sa na deke neváľa. S babami vyberiem v obchodíku loptu a hádžeme ju do koša vo vode. Mám najviac košov-desať. Vedľa v bazéne sa rozbehnú morské vlny, utekáme sa na nich pohojdať.  Dolúštim sudoku, omočí sa konečne i polovička. Raz a dosť.  Po piatej opúšťame areál. Dedko otvorí bráničku, nech pri nej nestepujeme, keďže náramky nemáme.  Šľapky mi spravili otlak na ľavej nohe (hlavne) a poputujú do koša. Zo správ sa dozvedáme, že od dnes nám znepríjemňujú a predražujú more už i samotní Chorváti s požiadavkou na test. V apartmáne zmyjeme hnedú vodu a ideme sa najesť do centra. Zasadneme pri domček vedľa terasy reštaurácie Phoenix. Objednám si cézar šalát, baby Bolonské špagety. Dievkam sa na stole ocitne niečo na spôsob ako utopiť špagety v omáčke alebo koniec cestovín v Štúrove. K šalátu mi namiesto opečeného chleba naservírovali sucháre. Lokál je ťažký priemer. Čašníci stále hovoria „Na zdravie“. Nie som na to zvyknutý. Deti vystrašil ovad, ktorý si ich ani nevšímal. Hysterky, že celá reštika kvôli divadlu nejedla. K tomu sa nám pod nohami motala vyziabnutá šedivá mačka. Večer je v dome chladnejšie a lepšie sa spí. Máme až 6 programov v TV. Tie, ktoré sú zdarma. Asi sa magistre neoplatí platiť káblovku na 2-3 mesiace v sezóne. Mladšia pozerá atletiku. Vedľa v apartmáne máme susedov, ktorí si robia párty s pukancami v mikrovlnke na chodbe. 

Piatok 2.7.2021

    O5 som okolo pol siedmej hore. Hodinu čítam o frenetickej puberte Johna Lennona. Za oknami je sivá, oblačná obloha. Rozhodujeme sa ísť ku Kováčskym kopcom. Mini pohorie má niekoľko naj. Je na Slovensku najmenšie pohorie, zároveň najjužnejšie, má najbohatšiu teplomilnú flóru (i faunu, ako sme počuli). Pred odchodom odchytím majiteľku ohľadom mien na faktúre. No pripraví iba bloček. Nie je živnostník (nemá IČO), takže zdrap papiera mi je nanič a rekreačný pobyt si nemôžem refundovať u zamestnávateľa. Nakúpime proviant, mamina legíny (v Štúrove je zima!) a vyrazíme do Kamenice nad Hronom. Dedo vyvoláva, lebo hľadá podsedáky do auta. Pri maľovaní domu ich upratali a nevedia kam. Najprv auto zaparkujem pred miestnymi štamgastami pri Jednote. Zvedavo na mňa hľadia s pivom v ruke, ja nedôverčivo opúšťam auto. Po ceste zídeme pred obecný úrad. Vidíme parkovaciu plochu a šprintujem s5 pre auto. Pri úrade je i zástavka, takže sa vrátime sem busom. Vyrazíme po červenej značke hore popri starých domoch. Kadibúdka bez strechy, rozpadnuté pivnice. Zo začiatku je prudšie stúpanie, ale iba krátke. Vôkol nás neznáma kvetena. poznám iba jemné pierka kavyľa. Chodník si križuje fúzač veľký, ktorý prišiel o jedno tykadlo. Zem je popráskaná, je veľmi sucho už mesiac. Staršia nasrato uteká vpredu. Objavíme prvú vyhliadku asi v 2/3 kopca. Mamina kričí po staršej, nech sa vráti. Vysvetlia si nejaké veci. Z trávnatého kopca je krásne vidieť  Ostrihom, deltu Hrona, široký Dunaj a za ním pohorie Mátra. Kúsok je vidieť i z Podunajskej pahorkatiny s vysielačom na Modrom vrchu. 

Kilometer 1718. Kedysi sa rieka brodila, dnes máme most Márie Valérie a kompu.

    Vnoríme sa do lesa a prakticky už celou cestou ostaneme pod tieňmi stromov. Zasa som našiel "skratku", no občas sa predierame kríkmi. Po chvíli počujeme hlasy. Na ďalšej vyhliadke stretáme dve rodinky z Blavy a Nitry. Na želanie ich fotím. My sme od klasických, nudných fotiek ustúpili a snažíme sa o akčné, vtipné foto. Štípu nás komáre, mamu však zasiahlo niečo brutálne, čo ju páli celý deň. Rodinky s deťmi sa vracajú s5. Po hodine chôdze od obce sme pri hríbiku. Vpravo odbočka na vyhliadku Skala. Skalným výbežkom zídeme trocha dolu odkiaľ je výhľad. Rozložíme sa na skalách a vytiahneme skromný, sladký obed.  Popoludní ideme kratšou cestou dolu, stále po červenej značke. Modrá obchádza vrch Burdov a končí v rekreačnom stredisku. Dali by sme aj tento chodník, ale nie je vôľa. V zriedkavých blatistých tôňach sú stopy lesnej zveri. Žena hneď myslí na diviakov, ale najskôr tam pili srnky. Čo však, na naše prekvapkanie, počujeme sú cikády. Kováčovské vrchy je pravdepodobne ich najsevernejší výskyt v Európe. Rovnako ako niektorých rastlín. Nuž, klíma sa mení. Za polhodinu klesania vojdeme do džungle pri domove dôchodcov. Mladšia sa pošmykne a reve. Prekračujeme železničnú trať, hoci správne sme mali ísť popri nej k priecestiu. Takto sa rútime dolu násypom do cesty. Posadíme sa vo dvore veľkého, no starého domu a mamina omýva mladšej rany. Z autobusu vystúpia s nákupom majitelia bývalej železničiarskej barabizne. Zdekujeme sa na stuchnutú lavičku. Vyberieme sa kúsok hore k bráne domova dôchodcov. Strážnik čosi na nás kričí, ale nerozumieme mu. Zo starobinca sa sunú z raňajšej šichty zamestnanci. Na jednu pani čaká  v aute zamestnanec zo ženinej roboty. Drahá už by preverovala, čo tam robí v pracovnej dobe, ale nemá služobný mobil. Busom sa odvezieme 5km do Kamenice. Hľadám vchod do obecného úradu, že vyžobrem pohľadnicu, ale neviem, ktorý dom to je. Drahá mi ukazuje na akúsi barabizňu, ale nie je na nej tabuľa. Zas, aby som niekomu nezazvonil, kto tam býva. V parčíku sa chystá nejaká slávnosť. Autom sa zvezieme na okraj Štúrova. Zaparkujem kdesi pri cigánoch. Pešo kráčame po hrádzi asi 2km asfaltovým chodníkom. Míňame ČOV, hneď máme nahodenú tému sračiek a záchranných kolies pri nádržiach. V polovici cesty je pamätník pádu lietadla Boston z 2. sv. vojny. Stroj zostrelil na sklonku roka 1944 nemecký "flak" pri bombardovaní mosta Márie Valérie. Mladá ruská posádka už Vianoce neoslávila...Odpájame sa od cyklochodníka a dôjdeme k sútoku rieky Hron s Dunajom. 

Tu končí svoju púť rieka Hron.

    Minulý rok sme navštívili prameň druhej najväčšej rieky, dnes sme na jej konci. Na brehu rieky vyrušíme párik v najlepšom. Mladá si stihne aspoň navliecť tričko. Útočia komáre a nadržaný párik nespokojne odpočíva, preto s praceme preč. Autom zájdem iba kúsok a parkujem pri Aquarium. Pešo ideme do centra na zmrzlinu Turkovi. Dám si figovú a Dračie ovocie (čo je vlastne Pitahaya). Najprv mi obsluha nerozumela a dala jogurt s pitahayou. Obetovala sa polovička, hoci nemá ani jednu rada. Na korze stretáme babky z kúpaliska. Na izbe hľadám pizzériu. Teda nie konkrétne pec v izbe, ale v tablete. Nájdeme však taliansku reštauráciu Pupi. Lokál je asi 10min. pešo od nás pred cintorínom a za sídliskom Terasy. Dnes mali rybací deň a ponúkali z Talianska čerstvé ryby a kuchára. Už hneď na začiatku nás oslovila milá obsluha. Oblečení sme boli ako do bistra u Doda, cez to všetko nás usadili i bez rezervácie a správali sa slušne.  Boli sme našťastie prví. Objednal som si Zeus-a (známy aj ako ryba sv. Petra), čo je delikatesa medzi rybami. Vyzerá síce ako niečo medzi nasraným Komančom z winetuoviek a klaunom z cirkusu, no skutočne má chutne jemné, nasládlé mäsko. Polovička skúša ďalšiu zoologickú krásu Jadranu-morského čerta. Pár vedľa si dal pripraviť živého homára. Neboráka im boli pred jeho trpkým koncom v hrnci s vriacou vodou ukázať. Na to by som nemal nervy. Staršia dcérka ochutná domáce rezance s Bolonským ragú. Kuchár sa nechal počuť, že malá lepšie ešte nejedla. Chvíľu sme síce čakali, ale oplatilo sa. Konečne sme cítili chuť ryby. Nebola pokvapkaná citrónom, ako býva zvykom. Jednoduchá zálievka na farebnom šaláte. Obložená zeleninou. Kde tu som lovil slané kapari. Kdeže losos z Lidl alebo gorbuša z kantíny. Toto bola exkluzívna prvá trieda. Jemné mäsko sa rozplývalo na jazyku ako vianočné pečivo starej mamy. Čašník odporučil ku každej rybe iné biele víno. Jasom mal rizling, žena savignon. Vynikajúca bodka za skvelým jedlom.  Deti si dali ešte tiramisu. Otváranie pohára so sladkým pokušením bol hlavolam. Teda Štúrovo nás gastronomickým zážitkom príjemne prekvapilo. Popravde sme nič nečakali. Mesto si nič nenahovára, neprežíva z dávnej slávy. Jednoducho ponúka dobré jedlo aj pre ľudí hľadajúcich kvalitu. Takých podnikov spočítam na prstoch jednej ruky, a to sme prešli celé Slovensko. Reštaurácia bola plne obsadená. Prečo zrovna tu?  Prítomnosťou známeho akvaparku, hraníc? Naše mesto sa môže hanbiť. Netuším, akú reštiku by som odporučil v našom meste. A o účte za jedlo je zbytočné sa baviť. Je z inej dimenzie ako aj jedlo. Keď vás prepadne hlad v Párkány, jednoznačne navštívte Pupi. Večer ma pobolieva hlava. Málo som pil. O5 sú noví hostia na dome. Najlepšie je chlapom v pivnici, kde je chlad. Ako odomykám dvere, ozve sa hlasné grgnutie. "Na zdravie!" Dnes ešte môžeme zrušiť Chorvátsko. Ale ideme. Vravíme si: "Nikto nie je taký starý, aby nechcel žiť ešte rok. Nikto nie je taký mladý, aby nemohol umrieť ešte dnes". Antigén niekde zoženieme, kde sa otestujeme PCR testom ešte čakám na ponuky a termíny.

Sobota 3.7.2021

    Na raňajky využijeme prvý a posledný krát elektrickú platničku a varíme párky. V hrnci s vodou, nie na platničke. Znova sa váľame na kúpalisku. Dnes je polooblačno, okolo obeda príde mrak, ktorý na pár hodín zastrie slnko. Aktivujem kovid pasy, no akosi nič z toho. Nemáme nič. Testy, očkovanie, kovid. Green pass neviem aktivovať vôbec. Skúšame prejsť cez bránu č.1, ale elektronický lístok nesníma. Obsluha nás pošle na dvojku. Zabrali sme ležadlá susedom z apartmánu. Váhali, potom pičovali. Ale ušetrili sme im 5 Eur. Totiž poobede nás zinkasovala "milá" babenka za polihovanie. Na obed baby trojuholník pizze. Ja žujem makovník zo včerajška. Sledujem ako opitý dedo sa hrnie do horúceho bazéna. Sused sa mu to snaží vyhovoriť. Čo akože tým myslí ísť v takomto stave do vody. Len sa mu smial a opierajúc sa o zábradlie ťarbavo vošiel do vody. O pár minút je v rukách záchranárov. Sedel na stoličke a ošetrovali mu ranu na nohe. Naozaj ale vyťahovali a kriesili chlapca z toho istého teplého bazéna. Plavčíci ho odniesli preč na ošetrovňu. Dvakrát volali rozhlasom jeho mamu nech sa dostaví na Prvú pomoc. Veríme, že chlapec je v poriadku. Iný obraz sa naskytne na spiacu babku taktiež v horúcom bazéne (brečka je hneď vedľa ležadiel). Teplá voda je dnes v kurze. Už je i v plaveckom bazéne a plávanie viac unavuje.  Je víkend a v areáli je mrte ľudí. Pred toboganmi je koordinátor kolies. Museli sme "spárku" po jednej jazde odovzdať. Na hajzloch ma prenasleduje štrbavá hajzlbába. Okolo pol šiestej zavelíme na ústup a vypadneme. Nakúpim v Billa, lebo jediný mám náhubok. Na večeru objednám pizzu od King. Čudný názov, čudné cesto, také chlebové. Ale pálila ako sopečná láva. Inak priemer. Zdarma k pizze dostaneme plechovky Pepsi. Aspoň niečím sa snažia zaujať hosťa, keď už jedlo pokrivkáva. Objavím skratku do centra popri penzióne Green house. Hoci je to slepá ulica, peší prejdú. Bez Green pass.

Nedeľa 4.7.2021

    Ráno pred siedmou ktosi kosí trávu. Rozumiem, kým nie sú horká, ale v nedeľu? O5 sa mení osadenstvo domu. Idem nakúpiť na pondelkové a utorkové raňajky. Zasa o deviatej nátresk, ako včera o siedmej. Rozhodneme sa ísť niekam, kde nie je hlava na hlave. Vyberieme Patince. V hre je aj Santovka, ale je príliš ďaleko. Napokon neoľutujeme. Za polhodinku sme pohodlne na parkovisku. Cestou tam sme šli iba my. Všetci sa hnali do Vadaša alebo do kieho frasa. V turistickej kancelárii pri bráne kúpim pohľadnicu Komárna, Patince dostanem zdarma (doma mám historickú pohľadnicu Patiniec i Komárna). Berieme lístky- dvaja dospelí a dve deti. Hoci staršia by už mala mať dospelácky. Potom mi to vyčíta, keď nemôže ísť na strmý tobogan. Najprv si nájdeme miesto v zadnej časti, ale mamina nechce byť sama a po prvom kúpaní zbalíme veci do deky a ideme k plaveckému bazénu. 25m dlhý plavecký je s 26°C vodou osviežujúci. Doobeda sme v ňom takmer sami. Plavčík upozorňuje baby, že nesmú skákať z boku. Iba z blokov. Rameno už nebolí. Na obed si baby dajú gyros v placke, ja s polovičkou langoš a hranolky. Langoš bol z čerstvého cesta a nie ako vysušená placka v Stefarta Grill vo Vadaši. V bare si dám Radler a žena presso. Dievčencom za pultom chvíľu trvá, kým narazia sud. Na deke si zdriemneme, zobudí ma rev dieťaťa od vedľa. Drahá sa dnes kúpe trikrát, čo je rekord za dovolenku. Je rada, že je v bazéne málo ľudí, preto. S deťmi sa spustím na toboganoch spolu sa držiac za ruky. Zhrozím sa pri nevyhnutnej návšteve pánskych veciek. Dámske sú vraj prerobené. Okolo piatej odchádzame. Baby si dali zmrzlinu. Nejdeme ďaleko, zastavím pri parnej vytláčacej stanici za Patincami. Žiadna tabuľa s informáciami, nič. Storočná technická pamiatka je pod vlastníctvom Vodohospodárskeho podniku zavretá. V okolí si niekto opekal a pri budove je akurát skládka odpadu. Blíži sa čas večere a hľadáme čárdu, kde by sme dačo "schrumstli". Najprv zaparkujem pri Sedliackej čárde v Radvani, ale to nie je, čo hľadáme. Prefrngnem okolo močanskej čárdy a otáčam s5. Sopla odstavím kdesi medzi stromami, polovička ma rukami naviguje. V lokáli si sadneme až dozadu, blízko ihriska. Baby zaujal kôš s tromi otvormi na loptu. Nikdy neviete, kde lopta vypadne. Nenápadne omrknem, či sa dá platiť kartou. Vyzerá, že áno. Pre istotu sa spýtam čašníčky. Objednáme si rybí tanier Duna, dievky vyprážaný kurací rezeň. Tanier je veľký. Vyprážaný kapor, zubáč a hejk. Kúsky sumca sú zamiešané v cestovinách s tvarohom. O čerstvosti sa dá polemizovať. Mäso je vytiahnuté z mrazáka a hodené na panvicu. Jednotná príprava, zabila chuť aj tvar. Pod vyprážanými kúskami bol šalát, nejaké rajčiny a paprika. Priemer. A možno sme rozmaznaní z Pupi. 

Pondelok 5.7.2021

    Balíme domov. Zažili sme na juhu Slovenska celkom príjemné teploty, od dnes sa majú šplhať hore. Pani majiteľke necháme pohľadnicu nášho mesta. Potešili sme ju a ešte poobede mi prišla správa, ako ju potešil milý darček. Ešte vraví, že buď jej dáme v recenzií plný počet bodov alebo radšej nech nič nepíšeme. Tak som nenapísal nič.
Krátku zastávku máme pri parížskych močiaroch. 

Rozlohou najväčší trstinový močiar na Slovensku.

    Parížske sa volajú podľa riečky pretekajúcej pomedzi trstiny. A riečka sa volá podľa bydliska architekta, ktorý močiare zakladal (sú teda umelo vybahnené). Vystúpime na drevenú rozhľadňu, keď sa v tom niečo mihne v trstí. Líška, či vydra? Zlomí trstinu a zmizne. Na bicykloch príde zmiešaný pár. Ona je nejaká Číňanka, on asi Slovák. Pozdravíme ich a sadáme do auta. Potom jucháme rovno domov, kde sme pred pol jednou.

Gebroš o5 zasahuje

 Už som sa nemohol každé ráno pozerať 5-tym rokom na odjebanú robotu firmy E-one na našich stenách. Z počiatku veku pandémového som teda sám prišiel s návrhom zbaviť sa opadnutej a mastnej maľby na stenách a povolať do akcie fundovaného gebroša a nie amatérov z ulice odkiaľsi z Hviezdoslavova. Nechávali sme si to až po zbytočnej domovej výmene rozvodov a kanalizácie (rúry by vydržali ďalších 20r.). Nevedeli sme, či osvedčený majster ešte lieta so štetkou a valčekom alebo uskutočníme ad hoc výberové konanie. No potom, čo v máji vymaľoval svokre pol domu a zistili sme, že napriek blížiacim sa siedmym krížikom sa teší skvelej forme ako Mike Tyson, žiadny tender nebolo treba. Voľba bola jasná. Pár týždňov po výmene rozvodov sme ho už videli čakať na dcéru na parkovisku pred domom. Dcéra sa potatila a zavše "tatinovi", ako mu hovorí, vybehne pomôcť s väčšími kšeftami. Dokonca i jeho vnuk vyzerá, že si vybral dráhu gebrošovu. Takže v jedno krásne júnové slnečné ráno o pol ôsmej nastúpilo duo otec-dcéra do boja so špinavými a olúpanými stenami a žena veriac v maliarsky zázrak tiež. Zobrala si dovolenku, ale to kvôli  priebežnému upratovaniu. Deň predtým, sme do stredu izieb pozhŕňali náš skromný majetok a zopár neužitočných zbytočností hodili do pivnice. Susedov sme po neblahých skúsenostiach radšej neotravovali. Iba raz som zvonil spodnému, pri premiestnení rozmernej skrinky. O desiatej mi volá drahá, že izba a spálňa je prvýkrát natretá. Žena vybrala unisono svetložltú farbu sladkého melóna pre celý byt. Po druhej hodine sme mali izby hotové a aj chodbu prvýkrát. Sami sme boli prekvapení, že sú rýchli ako Somálec s gastráčom. Drahá izby i upratala, ale cez to všetko večer ideme spať k svokre. Jednu stenu sme už i pokrstili, keď spadla zle nasadená polica. Ešteže malá neležala v posteli. Na druhý deň gebroš stenu opravil a pretrel. Žena s dcérkou vybrali už i novú, masívnu posteľ do izby. Tá ikeácka sa rozpadáva. Pri premiestnení sa unavene prehla v páse ako stará puška. I druhý deň má žena voľno a o pol ôsmej otvára zohranému maliarskemu tandemu dvere. No a tesne popoludní hlásia hotovo. Faktúra znela na 480Eur aj s materiálom. Ďalšie príjemné prekvapkanie. Čakali sme tak okolo 700Eur. Spokojní s jeho robotou sme mu poslali na účet rovných 500Eur a udelili titul Zlatý valček. Polovička umyla okná a donekonečna pretierala podlahu až bola sterilnejšia ako piešťanská JIS-ka. Odbehli sme vybrať "snové obláčiky" i pre nás a vrhli sa na premiestňovanie, či ukladanie nábytku a kníh. Len tak najnutnejšie veci, aby sme mohli zasa normálne existovať. Niektoré ohavné vzácnosti sa vyhodili, iným je dobre v pivnici a len pomaly sa vozia výťahom hore. Po siedmej hodine večernej už aj morča sa ocitlo vo svojom tradičnom kútiku hlodavca. Na tretí deň som sa šiel radšej prevetrať. Kiežby som radšej ukladal haraburdy. Z kolesa mám osmičku (praskla špica) a teraz jazdím bez zadnej brzdy, kým sa ktosi zmiluje a namontuje mi nové koleso za 50Eur. Bytík nám vonia čerstvou maľbou, vzduch sa prečistil od prachu a o5 sa v ňom cítime útulne. Tak zasa keď nás prepadne pocit maľovania iste si povoláme valčekových profesionálov a nebudeme sa trápiť dva týždne ako na začiatku, keď sme byt kúpili.

Do roboty v čase pandémie

 Už viac ako rok, s pár týždňovou letnou prestávkou, ťukáme do klávesnice z domu. Zo začiatku bolo sedieť doma možno fajn. Odpočinul som si viac, keď som nemusel vstávať skoršie ako smetiari. Zdanlivo som ušetril za cestu. Pohyb mi však chýbal od začiatku. Od prvého dňa som chodil ráno von smerom na stanicu. Čiastočne si aj prevetrať hlavu. Minulý rok boli zjari slnečné a teplé rána. Vyrážal som krátko pred siedmou, odprevadil som "svoj" vlak a okolo učňovky som sa vracal s5. Robil som tzv. Malý okruh, severozápadný. Snažil som sa dôjsť pred pol ôsmou, pretože sme mali každý deň ranný rozbeh so supertelevízorom. Výnimočne som robil stredne dlhý okruh okolo taxislužby. Na viac ani nebol čas. Keď začali chodiť na sklonku jari prvostupniaci do školy, odprevádzal som mladšiu dcérku. Robil som východné okruhy okolo námestia cigánov. Pri takýchto vôdzkach som už nestíhal na pol ôsmu, keďže sme len desať minút predtým odchádzali z domu! Vedúci už ani nebazíroval na presnom čase, keď mu na komunikátore blikne zelená bodka. Tie tri mesiace v obývačke ubehli rýchlo. Koncom októbra bolo mojou kolegyňou znova obézne morča. Ak som nechcel skončiť ako Tofina, musel som sa dať do pohybu. Malý ani Stredný okruh mi nestačil, keďže boli všetci doma. Začal som robiť Veľký okruh popri malých žltých domčekoch naskladaných vedľa seba ako leporelo. S5 popri ordinácii detskej doktorky a firmy vyrábajúcej elektrorozvádzače. Ponad potok-stoku cez parčík zakončil som cestu do "roboty". Baby som vyhnal z izby a mohol som sa pripojiť k firemnému matrixu. Na jeseň som objavil Plynový okruh okolo syčiacej plynovej stanice. No v zlom počasí bol chodník blatistý a robil som Veľký okruh. Po novom roku som si ešte viac predĺžil cestu o ďalší okruh, "Stoka". Popri tečúcej Stoke, okolo cirkevnej škôlky. Za mini sídliskom som sa napojil na Veľký okruh. Časom aj to mi bolo málo a skončil som na zatiaľ poslednom okruhu popri dome tepovača kobercov a príležitostného taxikára. Túto cestu praktikujem, pokiaľ som doma, dodnes. Podľa času obmieňam okružné jazdy. Sledujem, ako sa slnko dvíha každé ráno čoraz vyššie a posúva sa k severu. Najprv sa vo februári nenápadne objavil žltý kotúč spomedzi stromov, dnes už je vysoko na nebi. 

Za ten čas už aj stretám známe ksichty. Týpkov čakajúcich na odvoz, majstríkov v montérkach, ktorí sa štartujú rannou "desinou". Či cigána, ktorý zo stanice chodí čakať na odvoz na parkovisko. Večne v modrej bunde s kapucňou na hlave a cigou v hube. Na druhej strane kráča vysoká baba, nejaká basketbalistka. Lekárnička oživuje pokladňu. Pred stanicou sa stočím na sever. Popri múre prehradzujúcom trať už nestretnem živú dušu. Snažím sa lúštiť nápisy "umelcov" pp. z neďalekej učňovky a ZŠ. Tomis, Termogang, Mathúš, Ronio, Toy, Akudabar. Skomolenina "Smoke day every weed".

Chodníček pri potoku okrem hovien ožíva psíčkarmi. Slušne ma pozdravia. Niekde v tomto bode ma obieha vlak do roboty. Raz som vyplašil aj zajaca. Láka ma prekročiť Stoku. Pri železničnom moste sú nahádzané do vody nejaké dlaždice. V zime boli namrznuté, neskúšal som, ale s príchodom jarných dní už začínam Rubikon prekračovať pravidelne. Pri škôlke stretám vysokého deda s dlhými šedivými vlasmi odetého v starom kabáte a kulichom na hlave. Na rukách palčiaky a na zápästí reflexné pásky. Chôdzu má čaptavú ako káčer. Všimol som si, že vychádza zo starej barabizne so spätnými zrkadlami na oknách. On točí okruh na moste. Už sa mi stalo, že sme sa míňali dvakrát-cestou tam i s5. Za bránami sa rozštekajú psy. Nemo ma sleduje iba čierny huňatý teriér. Teda neviem, či sleduje, lebo do očí mu padá hustá srsť. Prejdem na druhú stranu a pred autoservisom sa stočím smerom k "robote". Za firmou Upracmi vojdem do slepej uličky. Keď svieti slnko nechám sa ohrievať slnečnými lúčmi a idem vedľa potoku. Cestu mi i tu spríjemňuje množstvo kačíc. Nutrie sem zatiaľ nedotiahli. V temné dni idem popri domoch. Je po štvrť na osem a do práce štartujú na malej Kii postarší manželia. Občas vidím venčiť veľkú babu malého yorkshira. Prechádzam cez hlavnú cestu a znova prekračujem potok. Vedúci obchodu s farbami už parkuje čierne Suzuki pri obchode. Už len parčík, potraviny a som v robote. 

Za ten rok som pekne videl, ako sa zmenila autobusová stanica. Kompletne prerobená, hoci ostalo smetie na konci, kde sa predpokladá parkovisko. Zmizli stromy pri Stoke. Pne a kačice čakajú na cyklochodník. Zmenili sa obyvatelia jedného domčeka. Nasťahoval sa doň môj kolega.
A samozrejme poobede chodím z "roboty". Tam už ma čas netlačí. Vyhýbam sa ľuďom, keďže som kovidiot. Chodím na opačnú stranu, smerom k Váhu. Párkrát som vytiahol aj bicykel, ale tohtoročná jar je chladná a väčšinou znova len po svojich.
Konečne koncom apríla začínam chodiť do kancelárie. Som asi jediný, komu sa chce. Ostatným zjavne vyhovuje sedieť doma. Z personálneho je ticho, firme vyhovuje status quo. Predpokladám, že na jeseň, zbytok znova vyženú domov, keď sa priblíži vlna koronami.

Šlahni tam trojku

   Nie, nie je to príkaz inštruktora v autoškole frekventantovi. V prvomájovú sobotu sa očakávalo veľké finále ženského basketbalu a každá trojka do koša sa ráta. Jej absencia bola pre náš tím napokon osudová. Už deň predtým sa rozprúdila divoká internetová komunikácia ohľadom viac menej utajovanej cesty za Čajkami do Ružomberka. Basketbalistky čakali, že im zamávame maximálne tak na pumpe, kde sa pred cestou zlietajú. Naveľa, v sobotu sme deti odovzdali do opatery babky. Vôbec sa nebránili. Na obed hodili do seba palacinky s tvarohom a čakali na zvyšok posádky. Prišiel Martin "Speedy" a Tomáš "Lambda sonda". Jeden mal nefunkčné auto a uši, druhý si netrúfal šoférovať do Ružomberka a hoci behá maratóny, utekať do Ruže je predsa len cez "čiaru". Okolo 12.45h som sa s Jarisou odpichol spred brány domu. Lambda nás od začiatku častoval veselými príhodami z ciest hokejových fanúšikov za svojimi zápasiacimi idolmi. S 32r. unavenou Karosou, ktorá vytiahla najviac na 80km/h, lebo inak zovrela voda v chladiči. Štartovali preto o hodinu skôr. Tlačiť 10t plechovú obludu sa im teda nechcelo. Na hokeji v Nitre udrbali autobusu značky. Problémy sa dostať domov boli veľké. Naháňali Nitranov ako hokejisti puk, aby im ich vrátili. Na Nitru majú len "dobré spomienky". Inokedy na zápase skolaboval fanúšik a druhý, zrúbaný jak karpatský les, spal opretý o autobus. Záchranári už mali takmer naloženého ožrana, keď ich ktosi s krikom upozornil že nakladajú nesprávneho. Iba v meste pod Zoborom im dvakrát ukradli zástavu. Príhody by boli na celú knihu. Za Považskou Bystricou nás obiehala strieborná Čajka 3 s Jančim a Jaruškou. Vedúca, volajme ju Mucha Puk, bola Čajka 1. Jarisa Čajka 2. Čajka 3 nakoniec doletela neskoršie. Vzali diaľnicu cez južný obchvat, i tak sa motali po Žiline. Čakáme pred Koniarňou. Panoptikum hrdých srdciarov. Popŕcha, hodíme na seba bundy, cez ne alebo pod ne fanúšikovské tričko. Mucha Puk síce prišla o polhodinu skôr, no čakali sme na ňu, kým sa kdesi motala po okolí. Dohodli sme sa, ako prekvapíme baby, keďže nás nečakajú. Vedúca povie Čajkám pár teplých slov a zaspievame im. Fotograf dal telefónom echo, keď boli štvrť hodinku pred halou. Skryli sme sa do stanu, ktorý slúžil aj ako odberové miesto pre testovanie. Osirelá ruža, ktorá prvá prišla už kmitala palcom po telefóne a posielala odkazy spoluhráčkam, že sme pred halou. Smutné bolo, že transparent si vytiahla z kufra sama. Konečne sa na dvore objavili strieborné mikrobusy. Mali sme obavy, či nespoznajú auto (Jarisa bola jediná) s piešťanskými značkami, ale nemyslím si, že si toho všimli. Babám sa akosi nechcelo von. Preto sme s bubnovaním a pokrikom Čaj-ky vyrazili z plátenného úkrytu. Začali nám mávať a pomaly sa vysúkali von. Precedníčka klubu oslovila dievčatá: "Za prvé: Nech sa stane v hale čokoľvek, sme s vami. Za druhé:. Ste lepšie, tak choďte a zoberte si titul". Vzápätí sa malá Sára rozbehla k tmavej Danielle do náručia. Nastalo foto so srdcom (naše zožralo morča), a potom sme nasadli do áut a juchali do koliby U dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Kolibu tvorí viacero drevených stavieb. Ubytovňa, pivovar, veľká reštika a maštale. V týchto dňoch rozhodlo kovidbyro, že sa sedí pod stanom. Ako sme si sadli, prišla prehánka. K jedlu fidlikala trojčlenka, ale rýchlo stratili silu v slákoch a hlasoch. Žena si objednala kapustnicu, ja skúsim kapustový Mäteník. Priniesli mi asi štyri posúchy a kilo slaniny posypané cibuľou a pod slaninou boli ešte schované strúčiky cesnaku. Keďže som v aute nesedel sám, cesnaku som sa ani nedotkol. Slaninu som tiež len ždipkal. Tri mäteníky som zdolal, ostatný polovička. Jančimu domotali objednávku a priniesli mu kofolu aj pivo. Kofola putovala na vedľajší stôl. V stane bol slabý signál (asi tým, že koliba je v údolí), preto sa premiestňujeme s5 do centra. Zaparkovali sme pri nejakom nákupnom stredisku neďaleko Koniarne. Úmysel bol zakotviť v pizzerii, no pre údajnú rekonštrukciu bola zatvorená. A zápas sa už začal! Postávame teda s mobilmi a reprákom pred lokálom. Z balkóna čumeli na nás "stare nedorobené ze psom", ako poznamenal Robo. Presúvame sa radšej k mestskej plavárni. Tribúna boli schody do plavárne. Neposednú dcéru okrikuje mama Ala: "Sárinka nešpiň si paprčky". "Šak mám dezinfekciu", odpovedá desaťročná Sára. Je za nami prvá infarktová štvrtina. "Po  dvoch minútach som sa konečne nadýchla", vraví  Mucha Puk cez oddychový čas. "A čo zapískal zákaz státia?", pýta sa Danka. "Ten ešte dnes nepískal, tak nech si zapíska", odpovedá ktosi za ňou. "Stašová? To je tá nechutná obluda", ľahko prinasrano konštatuje o5 Danka. Spoza rohu sa vynoril Janči s Jarkou. Našli nejakú terasu 200m od plavárne kdesi na sídlisku. Presúvame sa všetci 13 do Roveň pub-u. Spojili sme si stoly a posadali. Každý si dal niečo na pitie a znova čumeli do mobilov. Nad hlavou nám preletelo malé športové lietadlo a ja som zistil, že sedím vedľa skoropilota Jančiho. Mal slušne našliapnuté stať sa stíhačom. Zranenie ho v treťom semestri pilotnej školy vyradilo. Na kafemlejnky nechcel. Tak si doma lepí aspoň plastikové modely.  Zápas bol v polovici vyrovnaný. V úvode poslednej štvrtiny sme dokonca viedli o 6 bodov. Nastalo posledných 5 minút smrti. Vtom sa čosi pokazilo. Dievčatá zostali nervózne. Uškodil nám i posledný odpískaný faul a nepodarený kôš najkrajšej krídelníčky. Na poslednú štvrtinu sme sa presunuli ku Koniarni. Pred halou hulákali fanúšikovia prerobení z futbalových: Ruuuža, ruuuuža". Aj my sme kontrovali: "Čaj-ky!" Precedníčka sa verejne zriekla vianočných darčekov na desať rokov, len nech konečne vyhrajú. Keď v posledných sekundách zaznelo spred Koniarne: "Sme prví, no a čo!", bolo po zápase. Prehra bola tesná iba o 3 body. Na porazenie. Keby o 20, povieme si: "Nemajú na to". Prvý odchádzal nejaký ružomberský dedko a povedal opierajúc sa o bicykel, že sme boli lepší. No história si nebude pamätať lepších, ale víťazov. Prvé vybehli z dverí víťazky ligy, ktoré fanúšikovia privítali hlasným krikom. Po nich sme počuli za dodávkou, ktorá blokovala výhľad, výkriky: "Su-ja". Vzápätí si ho podgurážení ultras vyhadzovali ako bábiku. Nuž, okrem hobla, Schujovi dobre padlo 14. víťazstvo. Mňa by to už ako trénera ani nebavilo stále vyhrávať. Veď sa niet kam posunúť. Na naše baby sme čakali takmer hodinu. Odišli aj ultras s pokrikom: Ideme sa najebať! (Keby len, ale rovno sa otrávili alkoholom. Z neoverených zdrojov niekto vytiahol fľašu domáceho až sa chlapcom doslova oči krížili). Odišiel aj majiteľ klubu, aj predseda asociácie. Skonštatoval, že rozhodcovia pískali na obe strany zle. Ale veď sú to jeho ľudia! Čajky sme sa chystali privítať najprv pokrikom: "Pre nás ste zla-té!", ale na poslednú chvíľu sme pokrik zmenili len na lakonické "Čaj-ky!" Keď konečne vyšla ako prvá draftovaná Chorvátka Lea Miletič, začali sme skandovať. Búchali konfety i vršky šampanského. Lea poďakovala fanúšikom. Prekvapenie bolo, keď baby spievali Macejko alebo Slovensko moje, otčina moja. Pridala sa dokonca i ďalšia Chorvátka- rozohrávačka Matea. A veruže sa spevom nedali zahanbiť, hlavne Vanda a Martina, ktoré ťahali. Baby už takto nikdy pokope neuvidíme, tobôž spievať. Mali sme veru krajšie "afterpárty" ako Ruža. Hlavne sme to prežili. Nejaké foto fanúšikov s idolmi a nakoniec všetci ruky dokopy. Čajky čakali kartóny pizze a ďalšie šampanské v dodávkach. My sme potichučky o štvrť na deväť vyštartovali na čierno domov. Stále platil zákaz vychádzania. Pridal sa k nám starší pán Peter, ktorý prišiel vlakom. S Lambdou zaspomínali na výjazdy a zbierku fotiek známych športovcov. Za Bytčou sa o zábavu celej posádke postaral o5 Peter, keď  zjednával odvoz z mesta: "Budem na miéste o pet, osem, desat minút". Mesto v čase zákazu vychádzania o pol jedenástej: Autá sa premávali, sem tam ľudia. Aj v nemenovanej krčme to žilo. Mestskí policajti sa v tme cintorína na neutíchajúcu premávku pozerali. Roztrúsil som pasažierov a zaparkoval Jarisu pri dome. Čajky robili, čo mohli, snažili sa. Veríme, že o rok s novým trénerom bude víťazstvo naše. No a čo! 

Podskalský Roháč

    Slovenské kovidbyro konečne povolilo prechody medzi okresmi. Hneď prvý víkend sme otvorenie oslávili blúdením v bezhraničnej prírode. Prvýkrát šla mimo svojich pracovných hraníc aj Jarisa. Za jej volant a pedále som sadol ja. Pri Novom Meste je stacionárny radar a Jarisa prekvapila dutým zapípaním. Čo má v črevách antiradar? Schádzam za Belušou z diaľnice. V malej dedinke Visoľaje sa dám zlákať ostatnými autami a odbočím kdesi uprostred obce. Ocitnem sa na poli konča dediny v zákaze jazdy. Takže Jarisu otočím a až za dedinou vidím odbočku na Pružinu. Popod diaľnicu cez Dolný Lieskov juchám do Tŕstia, kde mi smerovník káže ísť na Podskalie doľava. Odtiaľ je dedinka čoby kameňom dohodil. Nájdem voľné miesto rovno pred obecným úradom poniže kostola a zacúvam si k plotu. Za ním je verejná skládka. Nahodím karimory a vyrážame miernym, ale vytrvalým stúpaním. Malebná dedinka si žije typickým vidieckym životom. Ľudia sa motajú v záhradách, vetrajú v okne duchny, zopár domov je v prerábke a rastie aj zopár nových. Malý nasraný Yorkšír sa rozšteká, čo sa mu motáme po rajóne. Prosto idylka na konci sveta. Kráčame východným smerom ku kaplnke Panny Márie Snežnej. Domáci okolie inak nenazvú ako "Na Vápenci". Odtiaľ už vidíme jeden z našich cieľov - Podskalský Roháč. 

Pretnutý masív niekomu pripomína Stratený svet od A.C.Doyla. My sami sme sa v ňom stratili.

    Stúpame po lúke posiatej žltými prvosienkami. Na jej konci je nový hotel. Pre hmyz. A v kríkoch vstupná brána so značeným chodníkom. Fučiac ku skalám naberáme prvé turistické kilometre. V sedle medzi skalami baby odpočívajú, ja vybehnem ku skalám naľavo. Je odtiaľ výhľad na údolie pod nami. V ňom mŕtve rekreačné stredisko. Predbehne nás živý mladý pár. Na dobré dve hodiny jediní ľudkovia, ktorých stretneme. Stúpame hore popri skalách. Objavujú sa aj veľké fialové kvety ponikleca. Názov Poniklec je odvodený od židovského sviatku Pesach, pretože kvitne v tomto období. Kytica by prišla pekne draho. Jeden kvietok stojí takmer 40Eur. Za malou vyhliadkou sa dostávame ku skalnej diere. Iná cesta nevedie. Ešte je možnosť vyšplhať sa hore po skalách, ale naše "nížky" a hlavne kondícia nám výšvih akosi neumožňujú. Ľahšie je podliezť. Prvá ide staršia, ktorej potom podávam batohy. Popod skalu prekĺznem posledný. A vzápätí pred nosom ďalšia prekážka. Potrebujeme sa vyšvihnúť asi 2-2,5m hore. Idem prvý. Zišla by sa reťaz, lež chodník je neoficiálny. Takto hľadám úchyty vydlabané vo vápencovej skale a pomaly sa štverám hore na hranu brala. Baby majú aspoň zážitok. Ocitneme sa na trávnatom hrebeni južnej časti Súľovských vrchov. Babenka za nami piští na svoju lásku ako pinka, či skalu zdolá. Idú po nás a na hrebeni prakticky skončia. Ja zídem trochu nižšie s výhľadom na dedinku Podskalie. Pod kostolom vidím čakať aj červenú Jarisu. Na juhu je vidieť Pružina (obec), za ňou v diaľke dominantná Ostrá Malenica a Vápeč. Na východe sa čnie nezameniteľná silueta Kľaku. Je vidieť, že je ešte prikrytá snehom. Spomedzi kopcov je vidieť i kúsok bielych Martinských holí. Severným smerom kopec ešte stúpa popri impozantnom skalnom mestečku. Skaly svojimi výstupkami pripomínajú chvost starého krokodíla.        

Skalné spoločenstvo na hrebeni.

    Páči sa mi v južnej časti vrchov viac ako na turistami obliehaných skalách v Súľove. Prejdeme najvyšší bod kopca a kráčame dolu, kde o5 preliezame skaly. Idem prvý, aby som vytýčil trasu. Prídeme k prudkému zrázu. Je pol jednej, hladní sme jak prázdne vysávače, preto sa usadíme na malej plošinke a vytiahneme rohlíky s nakrájanou klobásou. V týchto miestach oficiálne chodník končí poslednou zelenou značkou. Ďalej je v podstate trasa na vlastné riziko a viac menej zakázaná (vtedy sme to nevedeli). Veď nikoho ani nestretáme. Dlho sa obedom nezdržujeme. Pred sebou vidíme hrebeň a na jeho konci Roháč. 

Na severnom konci hrebeňa je najvyšší vrch Roháč (720m n.m.)

    Vyťahujem tablet, kde mám mapu. Traverzujeme východnou stranou skál. Ďalší chodník vedie západnou stranou, ale ten sa kľukatí pod skalami v lese. Mladšia sa vyfotí v skalnom okne a o5 opatrne zliezame dolu. Chodník sa pomaly stráca až napokon ideme len po akejsi vrstevnici. Vyťahujem navigáciu a vidím, že sme pod trasou. Preto vypálime kolmo hore na Roháč. Funiac sa napojíme na chodník. Na vyhliadke dáme do tela draslík v podobe banánov. Skaly pomaly miznú, ideme dolu, potom zasa hore. Pod nami je lesná cesta. Ak by sme zišli priamo dolu, skrátili by sme si cestu. Ale pomedzi stromy nie je cesta vidieť. Pokračujeme radšej vrchom. Pristavíme sa pri značke Zákaz vstupu. Až doma sa dozvieme od iných bludárov, že naozaj je na Roháč nedovolený vstup. Po listí ideme dolu z kopca. Odchýlime sa mierne z chodníka úzkou alejou si skracujeme cestu. Pod sebou už vidím lesnú cestu a namierim priamo k nej. Široká cesta vedie k Temným jaskyniam. Na stromoch sú oranžové šípky, ktoré ukazujú smer. 

Na širokej lesnej ceste sa ukájajú a ujúkajú motokrosy.

    Prechádzame cez križovatku, na ktorú sa vrátime cestou s5. Po miernom stúpaní vidíme vľavo skaly. Jaskyne budú ukryté v ich útrobách. Počujeme i nejaké hlasy. Jaskyne sú určite nad nami. O5 si to vyštartujeme kolmo hore lesom. Pri nevysokej diere sa chystá na odchod partia mladých ľudí. Podľa nášivky na bunde vidím, že sú z klubu turistov. Kým neodídu, pýtam sa na cestu do Podskalia. "Choďte priamo cez les, i my tam ideme", hovorí asi najskúsenejší z nich a ukazuje smer aj na tablete. Pýtam sa aj na jaskyňu pred nami, ale v nej sa treba plaziť. Odporúča nám navštíviť Malú temnú. "I tá je pekná" vraví. Poďakujeme, rozlúčime sa a popri skalách sa šmýkame na listí k ďalšej, oveľa väčšej diere. Pri nej je nejaký pár. Pred vchodom je osadená info tabuľa a úzka lavička. Obhorená a pokrčená tabuľka "Zákaz kladenia ohňa" je asi len úbohá recesia. Z batoha vytasím baterku a čelovky a ponoríme sa do útrob neveľkej jaskyne. No z tých neoficiálnych je asi najväčšia, čo sme videli. Hneď pri vchode je odpad a zbierka polámaných kvapeľov. Potom ohneme chrbty a ocitneme sa v tmavej miestnosti. Po stenách kde tu visí na tenkých nôžkach netopierik. I tieto malé myši majú svoj svetový deň-10. septembra. Okrem lovenia sú netopiere dosť lenivé a len si tak visia ako otázniky nad očkovaním. Aj pri párení alebo rodení mláďat zaujímajú vertikálnu polohu. Zaujímavé je, že netopiere sú doslova matuzalémovia živočíšnej ríše. Našiel sa i 43r. jedinec. U nás na Slovensku sa objavil 26r. "mládenec". To je tak keď väčšinu života prespia. Žiaden stres. Baby sa snažia chlpatú myš s krídlami vyfotiť, no mám obavy ako naňho bude pôsobiť blesk. Vyzerá, že sa nenechá rušiť a krídla ho prikrývajú dostatočne. Za nami sa predierajú ďalší turisti. Vpravo je ďalšia úzka chodba. V ďalšej miestnosti je množstvo malých, vznikajúcich kvapľov. Bohužiaľ je veľká väčšina odtrhnutých. V kúte je schované i malé jazierko. Po dostatočnom okukaní a pár fotiek vyliezame na svetlo božie. 

Malá temná jaskyňa je ľahko prístupná.

    Posilníme sa sladkými tyčinkami a vraciame sa s5. Na križovatke potom odbočíme doľava strmým kopcom hore. Vyjdeme do sedla a zasa schádzame prudko dolu žľabom. Po kolená sa zabárame v listí. Ani pád na zadok nezabolí. Po pár minútach sa žľab zmierňuje a sme na lúke Lazy. Pramení na nej Podskalský potok. Zjeme zvyšky tyčiniek a vydáme sa na poslednú etapu do dediny. Ideme stále popri potoku. Míňame nejaký opustený ranč alebo čo. Je tam i hrob, pp. koňa. Kruh sa uzatvára pri kaplnke a zostáva posledný kilometer dedinou k autu. Dievčina s pohárom piva nám robí chute na nejaký penivý mok. Krčma je asi na heslo a čapuje sa pri kulturáku, kde vyzerá, že je brigáda. Nachodili sme asi 11km. Túra nie je zrovna "odskočenie si od auta" a treba pevnú obuv a nebáť sa liepať. Ani som nevedel, že zo skál je výhľad na Alpy. Neveríte? Choďte do Podskalských lesov a uvidíte.

Normálny život. Cestovanie vlakom - osoby a obsadenie

Ako som si zaspomínal na normálny svet a bežný život spred roka.

Cesta k vlaku

   Pred stanicou vypaľujú zobák tínejdžeri a neznabohov vábia svedkovia jahodovi. Stále tí istí, tlstí, hustí. A najmä babenky, ktorých mamy majú lepšiu postavu ako ony. Z autobusu vypadne dievča z dediny s krátkymi havarními vlasmi, ktoré zvýrazňujú jej malú hlavičku. S vygúglenými očami pôsobí stratene. Výnimočnou ju robí prasačí rypáčik. O stojan zamkne skladačku dlhovlasá dievčina s krásne pleteným copom a trocha šikmými hnedými očami. Okolo krku hrubý tmavý šál a la Arafat ako beduínka. Nakoľko býva 300m od stanice jej trvá odomykanie a zamykanie bicykla dlhšie ako cesta k stanici. Niekedy čaká spolužiakov a idú peši. Na batohu má pripnutú modrú plastovú fľaštičku s dezinfekciou na ruky. Aké prezieravé, mesiac pred koronou, že? Zaiste budúca zdravoťáčka. Stojím teda na peróne s veľkou kapucňou voľne pohodenou na urodzenej hlave ako mních. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na systém suchého zipsu, ktorý je zamaskovaný vo vnútri bundy. Čakám pri stĺpe, aby ma neosrali vrabce a nezavadzal som pred tabuľou radenia vlakov. Niekde medzi týmito dvoma bodmi. Ak fúka severák nevadia mi ani hovná pod stĺpom. Zavše na poste stáva pani s úzkymi hrubými okuliarmi, ktorá chodí celá v bielom, na ramene fialovú kabelku s veľkým krúžkom, ktorým sa akurvát pripne o rám zábradlia. Staničná Biela (niekedy Levanduľová) pani, ale reálne kantorský ksicht. Krátke vlasy do hrdzava si nikdy nezakrýva. To už je skutočná zima, keď si prehodí kapucňu. Občas mi miesto veľkoryso uvoľní a stojí vzadu. Cez prázdniny necestovala, preto si myslím, že je učiteľka. Za ňou pri stene stojí nový zjav. Dievčina začala chodiť len tento rok. Fantóm nádražia. Nikdy som nevidel jej druhú polovicu tváre, lebo ju zakrývajú krátke svetlo-hnedé kučeravé vlasy ako hovienko batoľata. Aj na tej prvej polovici tváre má akné, možno je druhá ešte viac poďobaná.  Pri nastupovaní a vystupovaní vyzerá rovnako stratene. Vo vlasoch sa jej objavili biele fľaky. Zošedivela z cestovania preplnenými vlakmi alebo jednoducho imidž je nanič? Napravo drží post blonďavá dievčina s bradavicou uprostred čela a zaujímavo vykrojeným úzkym rámikom nad očami. Celá tenká ako kniha mojich dobrých skutkov. Má i krajšiu dvojníčku, ale tá cestuje sporadicky. Do vzájomného rozhovoru sa dajú dve večné optimistky, extro. Dospeláčky. Stále sa usmievajú, čo im zvyšuje sympatie. Obe nosia dve plátenné tašky (jedna v ruke, druhá na ramene) plus kabelku. Obe sú zrzky, tá krajšia z nich sa pichala minulý rok každý deň s bicyklom do vlaku. Stále mlela prečo. Od nového roku s tým prestala. Možno kvôli zime alebo ju nebavilo sa stále ospravedlňovať a možno nechcela platiť. Druhá má pretiahnutú tvár ako rybička Dory v okuliaroch, takých na spôsob motýlieho rámu. V ruke žltý dáždnik, na krku žltý šál a nedovolene prekračuje trať z Kanady (sídliska). Príchodom mestského autobusu pár minút pred vlakom sa k nim pridá vysoká "ramenatá" kámoška s frňákom Deda Mráza a tmavými prasačími očkami. Dospelé dieťa Lenka stojí naľavo. Jej meno som si všimol na zelenej stužke pripnutej na bunde. Dakedy nosí tvrdé dosky s výkresmi. Takže stavebná priemyslovka. Veľké zelenomodré oči nezvyčajne blízko seba ako morča, keď sa na našu Tofi zhora pozerám. Po stužkovej  prešla radikálnou obmenou vizáže. Blond vlasy sú minulosť, namiesto nich hrdza v skrátených vlasoch.  Prestala nosiť príšerné čierne pumpky, ktoré ničili jej peknú postavu a nahradila ich rifľami. Maľuje sa. Už to akosi nie je ona a niekedy ju mám problém identifikovať. Minulý rok čítala motivačnú knihu. Niečo na spôsob ako upratovať vzťahy s ľuďmi. Tak ďaleko, tak blízko. Predo mnou sa kolísavou chôdzou sunie po peróne v koženej bunde a s čiernou koženou taškou v ruke tučko, diabetik. Za ním veje sladký vánok ako cukrová vata. K stanici ho privážajú/odvážajú rodičia bielym citrónom.
Posledná vchádza na perón Michelinská hviezda v čiernom kabáte s krásnymi dlhými blond vlasmi. Čiernu nosí stále, nech asi vyzerá štíhlejšie. Tvári sa kyslo ako novoročná kapustnica. Korpulentnú zbierku uzatvára študentka s peknou okrúhlou detskou tvárou, živými sivými očami, kučeravými vlasmi a 80 kilami živej váhy.
Cesta vlakom.
Ako prvý skočí do vozňa sused Dobroš Tenučký. Ani mu nestojím za pozdrav. Na tých svojich krivých špáradlách po chodníku uteká naklonený dopredu ako o život. Párkrát držím za jeho vejúcimi dlhými blond vlasmi tempo, ale nebaví ma naháňať čierne otrhané rifle. V zadnej časti stáva dievčina pripomínajúca cibuľu s riedkym dlhším porastom. Už ju radím k motrok-om. Od nového roku využíva služby železníc aj jedna babenka s krásnou, vyšportovanou postavou. V ušiach má najlacnejšie slúchadlá, v uchu a nose klenot a la septum auricularis pírsing. Telefonuje aj o siedmej ráno. Netýkavka a drsňáčka? Tmavé oči i vlasy. Nosí rifle s vysokým pútkom a krátku bundu do pol pása. Vyzerá namyslene, prísne, hlavne keď si dá vlasy do drdolu. S rozpustenými vyzerá prívetivejšie. Netýkavka chodí do zadu, kdesi do prvej triedy. X-man First class.
Basketbalová nádej, ktorá sa nikdy neusmeje. A predsa. Raz, keď išla so spolužiakom. Dlhé plavé vlasy, postavu modelky zrovna nemá. Vzhľadovo priemer. Aj ona má svoj štýl a pre zmenu nosí "havlovky" alebo nohavice končiace prekliato vysoko (hore upnúť, dole povoliť). Väčšinou tmavé. S ňou sa v máji tiež najskôr rozlúčim. Vídať ju budem iba občas na basketbale, kde chodí beznádejne povzbudzovať svoju beznájdenú sesternicu.
Vraj krstný postihnutého chlapca. Celý v čiernom so sýto modrým batohom spadnutým z pliec. Jeho čierna brada sa vyskytuje často v trojke vozni. Poznám ho roky a nezmenil sa. Snáď ani nestárne.
V poštovom oddiele stáva dcéra najväčšieho svatuškára v meste. Vysoká, tmavá, rovné vlasy po plecia čiastočne halí šiltovka. Celý tatko. Pán doktor, sacro-egoizmo, exalliev (gúgl pomáhaj), exorcista, komisár a zapaľovač adventných vencov, pardon sviečok, chodí potomka každé ráno odprevádzať. Stojí na peróne, pokým vlak neodíde. Nejaký problém s dochádzkou? Alebo obavy z čertov?
Malé hokejové nádeje z trenčianskej Dukly spoznám podľa bordovej čiapky a veľkej tašky. Na "zimáku" nemajú priestor, chodia skoro ráno k nám alebo je to naopak? Chalanov tiež odprevádzajú rodičia. Dievča podobné Mariah Carrey už nesedáva na začiatku vagóna. Sem tam som ju videl s opicháčom. Vlakom odpískala aj ženička, čo si stále upravovala dlhé tmavé vlasy. Spod nich svietili ako majáky malé nebeské oči. Nejaká obsedantná neurotička, no s peknou postavou. Ďalšia maturantka s hrubou lyžiarskou čiapkou prechádza z vozňa do vozňa. Zakrýva jej vysoké čelo a riedke blond vlasy. Tri škaredé káčatká zavadzajú v uličke. Štvrté sa tento rok kamsi zatúlalo. Rovnaká výška, rovnaké vlasy, rovnaká farba očí. Stále spolu. Útle dievča s dlhými vlasmi, plochou širokou tvárou a veľkými tmavými očami sa baví s blonďatým mladíkom s tlstou špirálou v ušnom lalôčiku. Z ucha mu trčia umelohmotné cigarety Ajfónu. Skutočne som si myslel, keď bezdrátové slúchadlá prišli do módy, že si adolescenti pchajú do lopúchov cigarety. Veď kedysi sa nosili za uchom, prečo nie bodnuté rovno v uchu? A možno sa dajú fajčiť cez ucho. S ním cestuje ďalší chlapčisko s kapucňou na hlave. Neviem, či zakrýva plešinu alebo čo. Jeho vlasy som prakticky nikdy nevidel.
Vo dverách sa zasekol vysoký adolescent s okuliarmi ako dná zaváraninových pohárov a hustou dlhou štetkou na hlave. Dnes je fauxhawk hniezdo u chalanov v móde. Čím vyššie vyčesané, tým viac šmrnc. Mohol by nám vymaľovať izbu. Len mu namočím hlavu do vedra a raz dva je vymaľované. Teda aj praktické. Prakticky mu však stlačím tlačidlo otvárania, lebo je zovretý jak v kazajke.
Ako v správnom americkom filme aj v správnom slovenskom vlaku sú zastúpené menšiny. Odfarbená Vietnamka (hovorí po slovensky, takže je natívna ) a ráno chodí občas čierna bača s malým batohom a čierna študentka s dlhými uhľovými vlasmi. Či sú vo vlaku buzeranti alebo koronavírus pozitívny som sa nepýtal.
Cesta z vlaku
Neveril som, ale zopár ľudí chodí vlakom dokonca aj do roboty. Problém mám obehnúť dizajnéra oplátkových strojov s rifľami na štýl "volné vajcá, pudlo na kolenách". V okuliaroch s vlnenou čelenkou namiesto čiapky mašíruje ako prvý. Iným smerom chodil koncipient, ktorý rád mudroval a hodnotil zrýchlenie vlaku a ďalšie závažné témy. Od stanice sa za mnou ženie týpeček s guľatou hlavou. So strniskom na hlave, plnými perami vyzerá srandovne ako monster skrutka s guľatou hlavou. Veď aj skrutky predáva, možno hmatateľná deformácia z povolania. Po ceste mi často preberá kolegu chlapisko Stano, ktorý komótne kráča.  Hoci sa nezdá, z roboty vie zapnúť hyperpohon. Pred podchodom ma obehne na elektrickej kolobežke iný maco. Zrovna ten sa potrebuje voziť tých pár metrov do rachoty.
Onehdy chodil hrdzavý chlapec z dediny. Prezývaný Sirka alebo Tintin. Sťa by nestačilo, že sa príroda vyzúrila na jeho zjave, ešte aj rečami nepriťahuje. Istého času balil maturantky na peróne a každý sa mu smial. Odvtedy chodí v záhadných časoch a v záhadných vlakoch. V čase korony pribudla menšia dievčina s chôdzou modelky. Šatku nosila len tak ledabolo ako ja. Jej tvár som i tak nikdy poriadne nevidel. Iba malé modré oči.
Na rohu sa oblúkom vyhýbam subtílnej ženičke s guľatou hlavou v tmavomodrej bunde a s nohami do O. Dlhé tmavé vlasy do jednoduchého copu. Taký ten folklórny typ alebo šedá myška. Keď som ju raz predbehol a snažil sa o úsmev, pozerala do zeme. Ako keby niesla všetky starosti sveta.
Niekedy sa pridá k šprintu do roboty kolega, ktorý ma berie ako z núdze cnosť. Introvert ako ja s vlastným svetom. Zavše si tie svety vzájomne nerozumejú. Nikto nerozumie nám.
Blonďavá kolegyňa, ktorá akoby sa nevedela rozhodnúť pre pohodlie alebo pohyb. Strieda vlak s autom. Pozdravím odborníčku na databázy, Katarínu. Štíhla kučeravá (zasa) zrzka s pehami, tak zcestovaná, nekonečne plochá a tak sama.
Vlak dolu. Na rýchlik s konečnou v najväčšej bubline čaká vyziabnutý Martin, ktorý je na ministerstve dinosaurus ako ja vo firme. Strieborná Oktávia zaparkuje pri záhradkách oproti. Vylezie z nej týpeček s aktovkou. Zopárkrát dokonca klepe paličkou o dlaždice slepec. A nie jediný.
Cesta za vlakom. Ako prvú stretám dievčinu so širokou panvou s malými hnedými očami a dlhými hnedými vlasmi. Stále sa tak akosi smutne usmieva a telefonuje. Pred stanicou sú obligátne trosky. Policajti sa ich snažia odohnať, ale vrátia sa ako muchy na hovno. Budovu prejdem zo zadržaným dychom. Nedávno na dlážke ktosi nechal pohodenú voňavku, takže ma nechytá nausea okamžite. Zvláštne, že sa osadenstvo vo vlaku kompletne vymení. Inu-väčšina chodí rýchlikom.
Zrýchleným chodí len tá namyslená a extrovertná cyklomilná zrzka.
A ešte šedivý týpek s fúzikmi a nepokojne blúdiacimi očami, ktorý sa stále ponáhľa. Extro. Pristúpi na poslednej zastávke. Na chvíľu sa posadí, potom ide dopredu. To absolvuje za 5 minút, kým dorazíme do cieľa.
Žena s pichľavými, modrými očami. Tak v mojom veku. Pripomína mi zubatú z Perinbaby. Charizma zlomeného vína. Zaiste tiež učiteľka.
Cestou teda stretám postáv na hotový román. Zaujímavé, ako sa stredoškoláci menia. Zo zakríknutých nesmelých uhrovitých žiačikov na dospelých ľudí. Sú ďalší, ktorí stoja kdesi vpredu a nikdy ich neuvidím. Nie som doktor viet a portréty neviem maľovať. Niekomu sa nebude možno môj pokus o opis páčiť. Skonštatuje, že som povrchný. No všimol som si, že jedinečných robí ľudí obočie.
Korona, či skôr strach z nej všetko zmenil. Stanica zíva prázdnotou. V jednom vagóne 6 ľudí. Chvíľu som chodil len ja, folklórna ženička a Michelinová hviezda a po preliati sa prvej vlny aj tá zmizla.

Verím, že s teplejšími dňami sa vrátime k normálnemu životu a nebude moja najdlhšia cesta dňa vyniesť smeti a do práce nebudem chodiť na stacionárnom bicykli.

Knihy vs. filmové spracovanie 26

 Poviedka Atlantída od G.Hauptmanna bola sfilmovaná v r. 1913 režisérom A. Blomom. Teda nemý film s napísanými dialógmi. Film začína u Fridricha von Kammachera v dome, ako šibne jeho žene. Naproti tomu, kniha začína na parníčku smerujúceho do Anglicka a až pozvoľne sa dozvedáme, prečo Fridrich opúšťa svoju ženu a vlasť. Vo filme sa nerieši nezletilá Ingigerd a jej vystúpenia v New Yorku, tam už je zrelá žena. Bezruký Stoss nehrá nohami na trúbku, ale v knihe na husle. Ani nehrá karty a pije víno, ale strieľa z pušky. To je však drobný detail a film sa vcelku drží knižnej predlohy. Zaujímavé je, že film má dva konce. Jeden, šťastný, podľa knihy a druhý tragický, vraj pre ruský trh. V ňom Fridricha porazí od šťastia.  

Kultový román Hlava XXII režíroval v r.1970 M.Nichols. Samozrejme dvojhodinový film neobsiahne 500 stranovú knihu. Ale v podstate absurdnosť velenia armády obsiahne rovnako ako kniha. Film preskakuje ako kniha, ale trocha inak. Luciana sa neobjavuje ako recepčná v knihe. Nately nezahynul pri nálete vlastných lietadiel na Pianosu, ale pri zrážke vo vzduchu. Vo filme ani nie je, ako sestra Natelyho štetky naháňala Yosarianna. Záver je iný. Yosarrian utekal stopovať, ale vo filme sadol do člna a pádloval na mori do Švédska.

Svojho času poburujúci román E.Zolu Nana som našiel o5 len v nemom filme z r.1926 od režiséra J.Renoir-a. Režisér si nedal veľkú námahu s výberom hlavnej postavy. Obsadil jednoducho svoju ženu, herečku C. Hessling. V knihe je kurtizána Nana opísaná ako blonďavá krásavica, no vo filme vyzerá dosť priemerne s hnedými vlasmi. Adaptácia z r.1954 vyzerá dôveryhodnejšia, ale nenašiel som okrem útržkov celý film. Takmer sto ročný film je zjednodušený. Nie je v ňom napr. Nanin syn Louis. Žiadne krvavé scény ako v knihe. Záver je tiež iný, nie veľmi dramatický. Nana zomiera pri Rose, no vo filme sa zdá že len blúzni na rukách milenca Muffata. Vcelku však zachytáva podstatu diela, i niektoré detaily ako chamtivú slúžku. Odporúčam však knihu, ktorá je pikantnejšia, dramatickejšia, krvavejšia ako film z r.1926.