Na tento kopec som striehol tri roky. Nie je náročný ani nie je v Tatrách. Najprv, že vytiahnem rodinu. Tí po čase prišli s teóriou, že kopec je pre nich zaujímavý ako tri párky na tanieri. Ani kolegov som nenahovoril, lebo hore už boli. Tak som čakal na vhodnú príležitosť. Prišla v posledný júnový piatok, keď sa rozdávali "vysvečká". Drahá v robote, deti majú doobeda svoj program so spolužiakmi. Sprvu, že pôjdem pešo z Krásnej Vsi na Homôlku. Len na stanici v Treščíne by som čakal na spoj hodinu. Volím preto hajkbajk štýl a pod kopec sa doveziem na vlastných. Ráno decká stoja na peróne nahodené v šatách, ja v smradľavom cyklodrese sa opieram o bicykel. Na poslednú chvíľu som ešte otočil trasu a začnem v Ilave najprv výšľapom na Homôlku a Baske.
Roztiahnutý masív rozpínajúci sa takmer v kilometrovej výške nad morom vidieť odvšadiaľ. Názov Baske je pre náš jazyk netypický. Pochádza z nemeckého slova pre pomenovanie močiara alebo bažiny. V prvú septembrovú sobotu je vrch pravidelne obkolesený cyklistami a turistami bažiacich za vrcholovým diplomom.
Kopce budem mať tak hneď za sebou, kým nie je horko a na začiatku trasy. S vetrom v chrbte potom po rovinke domov.
Osmy vlak prišiel dvojposchodový Jánošík, takže som sa pohodlne nalodil. Malé meškanie vlak dobehol a pred trištvrte na deväť vystupujem v Ilave. Popod basu smerujem na východ. Cesta zatiaľ len mierne stúpa. Nie ja ani nejak veľmi frekventovaná. No i tak sa objaví sem tam kamión. Seriózne stúpanie začína pred Hornou Porubou. Z cesty odstraňujem konár a zároveň sa vydýcham. S pekným pohľadom na Vápeč a napravo s výrazným kužeľom Homôlky, kam mierim.
 |
| V Strážovských vrchoch sú dve Homôlky. Nad Dolnou Porubou s 907m je menšia z nich. |
Akurát sa pozerám do slnka, ktoré presvitá spoza mrakov. Pod Hoľaznami sa cesta začína kľukatiť. Stromy pri ceste zmierňujú teplo. Nájdem pri ceste prázdnu plechovku a fľašu od kofoly. Priložím ich na bok batohu. Pod Homôlkou sa otvárajú výhľady na krásnu dolinu medzi Omšenskou babou a Baským. V jej údolí leží Dolná Poruba a Omšenie. Ostáva mi už len obísť Homôlku a cesta ďalej nestúpa. Bufet Partizán je otvorený. Najprv sa prejdem ku chate, kde je veľká mapa okolia. Potom si objednám malú kofolu a sadnem pred obskúrny bufet.
Pohár čudne zapácha. Neskôr nad tým dumám a žena mi odhalí vôňu. Celú noc bol určite na hnusnej modrej handre, s ktorou výčapníčka utiera stoly a pult. Odtiaľ ten smrad. Sračku som však nedostal. Zobral som si aj pohľadnicu. Síce zimnú, ale kopec je v obliehaní hlavne v zime.
Sediac pozerám do mapy. Skúsim ešte zachádzku na Židov vŕštek. Malo by to byť okolo 400-500m. A skúsim aj Baske, hoci pôvodne som plánoval zísť do Dolnej Poruby. Veď je len čosi po desiatej. Preto sa ani dlho nezdržujem a po banáne vyrážam. Bicykel už budem odteraz skôr tlačiť ako šliapať. Na Rovienkach sa vydám kúsok po červeno značenom chodníku a stúpam na Židov vŕštek.
Trek nechám nezamknutý kúsok pod vrcholom. Z kopca je výhľad na severovýchod. Som obklopený Strážovskými vrchmi. V diaľke je vidieť fatranský Kľak. Vraciam sa k bicyklu a schádzam na ňom dolu na križovatku. Obchádzam spadnutý konár. Veziem sa až po lúky na Polome. Potom tlačím do kopca. O5 mám výhľady na Vápeč, Suchú horu, či Homôlku. Zo sedla Trtavka sa spustím dolu k novej útulni v tieni troch veľkých osamotených stromov. Vedľa nej je i futbalové ihrisko. Dvaja chlapi odpočívajú v tráve. Neviem, či sú turisti alebo lesní robotníci. Obdivujú krásu okolia.
 |
| Wellness Trtavka má vaňu a na konári zavesenú pneumatiku ako relaxačné kreslo. |
Skutočne je na lúkach pod Trtavkou veľmi krásne. A božské ticho. Zapíšem sa do novej (2024) návštevnej knihy. Vykosená tráva ku kadibúdke ma zláka, nie vo vidine trónu, ale cesty hore. Musím však nájsť lesnú cestu vpravo. Prekročím riavu Studená a do prudkého kopca tlačím bicykel. Nadávam na lesných robotníkov, ktorí rozryli cestu a šmýka sa mi na nej.
 |
| Svatý Šimon |
Jeden z najhorších úsekov cesty, povedal by som celej mojej éry chodenia po horách na bicykli. Horšie je iba blato. Počujem traktor lesných robotníkov, čo zvýši moje obrátky ešte viac. Kĺžem na topánkach, ale i kolesá mi kĺžu na sypkej hline. Zážitok nemusí byť príjemný hlavne, že je intenzívny. Po nejakých 300m som konečne na Dlhej lúke a hlavne na pevnom podklade. Zídem dolu k lesu pod Zrázový vrch a o5 tlačím kolimahu do kopca. Za Zrázovým vrchom ma čaká posledné stúpanie na Baske.
Pred chatou je rúbanisko a skromné výhľady z vrchu. Dovidieť na Biele Karpaty s dominantným Vršatcom a ďalej na Javorníky a Beskydy (s Lysou horou). Pod nimi Považie. Rozmýšľam sa najesť v lone prírody a vychutnať si to ticho.
Jedinú vrcholovú chatu v Strážovských vrchoch si postavili pred II.sv. vojnou lyžiari a nazvali ju Štúrova chata. No veľmi si ju neužili, keďže o pár rokov nabehli do nej skopčáci. Po vojne chátrala, až kým na jeseň v r.1968 trampovia (dnes by sme ich nazvali skvoteri) si neurčili polochatu ako základňu. Ani trampovia si osadu dlho neužili a chatu im vzali turisti. Dodnes si robia v chate pravidelné mecheche. Je najvyššie položenou v širokom okolí od Bratislavy až po Malú Fatru.
Napokon však prejdem dolu ku chate. Mám šťastie. Chatár tu dnes pobýva. Podľa webovej stránky mal byť na chate od 14h. Vkročím na verandu a nakúkam do dverí. Mihajú sa tam postavy. Vojdem do tmavej chodby zasypanej rárohami. Hore ide schodisko do ubytovacej časti. Rovno je kuchyňa, vľavo jedáleň. Chatár sa pri mne zastaví a pýta sa, čo chcem. Pýtam dačo na pitie. Kofolu mi môže naliať iba z fľaše. Je akurát poludnie, preto si kúpim fľaškový pomelo radler ukrytý v pivnici na schode č.4, kde sa najlepšie chladí. Ďalší dvaja dedkovia v chate sú nejakí turisti na odchode. Chatár prišiel včera večer, lebo sa mu nechce šliapať hore v tom horku. Pohľadnicu nemá, vezmem aspoň magnetku. Aj diplomy za výstup má nachystané, ale som tu inkognito. Pod prístreškom ukusujem zo včerajších toastov. Zároveň pozerám do mapy, kade dolu.
V telefóne však nemám cyklotrasu. Pýtam sa chatára a ukazuje mi na veľkej mape kade zísť lesnou cestou do Omšenia. Chata je vskutku odľahlá. Nie je tu voda ani elektrina, svieti sa petrolejkami. Pitnú vodu má v bandaskách, úžitkovú vo veľkej plastovej kadi. Cez to všetko sa konajú v okolí chaty turistické, či cyklo zrazy alebo preteky (preto tie diplomy nachystané v krabici). Z Ilavy na Baské bolo len necelých 26km.
Pred sebou mám však ďalších minimálne 70km. Napokon našliapem dobrovoľne nasilu viac. Cestou dolu na kamenistej ceste som niekde stratil upínací kufor na pedál. Takže som rovno šiel do cyklo obchodu v Hrádku. Spravil som navyše 7-8km. Lesným chodníkom teda schádzam na Veľké lúky. Tabule upozorňujú na výskyt medveďa. Skôr tu zažijem lavínu ako macka.
Stretnem jeden pár šliapať na električkách hore. Pýtajú sa ma, či idú dobre. Po asi polhodine sa ocitnem na trávnatej lúke. Opúšťam modro značený chodník a po poľnej ceste zamierim na severozápad k Omšeniu. Na Veľkej lúke je pár domčekov s vlastnou studňou. Na lúke si chcem pripnúť topánky do pedálov, no pravá zostane nezapnutá. Pred Omšením si spravím odbočku k Havránkovskej skale.
Do dediny idem znova po kamenistej ceste. Zaujímavé, že predný blatník drží. Konečne odvaľujem kolesá na hladkom asfalte v dedine. Masív Baskeho nechávam za sebou a už len letím dolu cez Baračku do Trenčianskych Teplíc. Na Kúpeľné námestie, kde sa bude čoskoro konať zraz cyklistických veteránov ako vyškrekuje do ampliónu chlapík v aute, mierim do infocentra. Pohľadnicu už asi mám, ale kúpim si rovno ďalšie dve. Po hlavnej ceste šliapem dolu do Teplej. Dôjdem až po trať, kde sa dám doľava na Trenčín. Prekvapí ma vietor. Mal skôr fúkať do chrbta, ale borím sa bočným fičákom až sa mi zdá, že idem proti nemu. Do Opatovej prídem popri trati, ďalej sa dám na cestu.
Až na začiatku Sihoti sa napojím na cyklochodník. Badám, že sa robí už nový. Nechápem načo vedľa už existujúceho. Asi býva dosť preplnený korčuliarmi, kočíkmi. Známou Vážskou magistrálou ženiem v rámci možností do Mesta, kde sa lúčim s pohodovou trasou a vstúpim na rušnú komunikáciu. Aspoň, že mi vietor konečne fúka do chrbta. V Hrádku si kúpim nové kufre. Trikrát sa uisťujem, že sú správne, lebo týpek len tak očkom mrkol na pedále. Je to profík, vybral správne. Váh prekračujem cez zakázanú Brunovskú lávku, ale už nechcem spraviť ani kilometer navyše. Pred lávkou vidím chalana s dušou pri bicykli, ale kamarát mu nesie náradie, takže sú v suchu a nepotrebujú ma. Volá drahá, kde som. Za pol hoďku otváram dvere po 102km a prevýšení bezmála 1000m. Večer si nájdem na ľavej nohe kliešťa.
