Tichá a Kôprová dolina

 

Názov expedície: Tatranský hajkbajk

Heslo: Bicyklami v dolinách v tých tatranských končinách.

    Aj tento výlet bol viac menej spontánny. Sprvu som plánoval ísť s drahou na bicykli z Liptovského Mikuláša do Tichej doliny a s5. Keď som už išiel objednávať lístky na vlak, ešte raz som si pozrel trasu. Bolo to vyše 100km pod štíty a s5. Časovo by to vychádzalo len len. Preto zavrhujem takúto cestu a rozhodol som kúpiť na Sopla jednodňovú diaľničnú známku, naložiť do neho kolimahy a odviesť sa až do Podbanského. Prejdeme tak obe doliny, vyjdeme si k pliesku a nemusíme sa naháňať. 

    Aj cena bude približne rovnaká. Na poslednú chvíľu tiež chystám ženin Trek, ktorý naposledy bol vyvenčený niekedy v novembri minulého roka. Vstávame o 6h. Ráno narýchlo poistku a pred pol ôsmou sa odpichujem od parkoviska. Juchám plynule prakticky až do Podbanského. Okolo trištvrte na desať sme na bezplatnom parkovisku. Je plné poľských a nemeckých áut. Väčšinou s nosičmi na bicykle. Po zmontovaní kolies a nahodení tretrov vyrážame. Lávkou cez Belú sa napojíme na asfaltovú cestu z Nadbanského, resp. Podtatranskej cyklomagistrály. S výhľadom na Krivý kopček sme po chvíli na križovatke dolín. Pokračujeme doľava, do Tichej.

    Zídeme k Tichému potoku na lúku, kde je horáreň. Ponoríme sa na krátko do lesa a o5 sme na čistinke. Niekto vypol vodu. Len suché, kamenisté riečisko dáva tušiť, že sem občas zavíta voda. Les strieda čistinky. Medvedie hovná. Stúpanie je zatiaľ mierne. Seriózne sa cesta začína dvíhať od rázcestia pod Tomanovou. Odmenou za námahu sú výhľady na Červené Tatry a Vysoké po pravej strane. Prekročíme širokú lávku. Za ňou je križovatka. Zopár odstavených bicyklov značí, že niektorí pokračujú pešo na Suché sedlo k poľským hraniciam.

 

    Hore vidím i mihotať sa postavičky turistov. Pokračujeme ešte za zákrutu k prístrešku, kde je koniec cyklotrasy. Červeno značený chodník ďalej pokračuje k Hladkému sedlu alebo k Závoram, kde sa dá prejsť do Kôprovej doliny. Cestu by sme si skrátili, ale čo s bicyklami? Vychutnávame si panorámy a ukusujeme z cereálnej tyčinky.

    Človek by sa hneď zvalil do trávy, ale čakajú nás ešte dve doliny. Preto sa spúšťame dolu ku križovatke dolín. Odbáčame doprava a hneď za rampou nasleduje prudšie stúpanie. Je to asi kilometer. V polovici zastavujeme sa vydýchať a pofotiť vodopád Kôprovského potoka. Stúpanie prechádza takmer do roviny a na malej lúčke sa odkrýva nádherný pohľad na ikonu Slovače - Krivý. Za ten pohľad sem stálo ísť.

    Pár gýčových foto a o5 sa vnoríme do lesa. Asfaltová cesta má horšiu kvalitu ako v Tichej doline. Prečo tu vlastne je? Prejdeme cez široký most a za krátko sme pri Kmeťovom vodopáde. Na cetse vidím koniec cyklochodníka, no podľa mapy by sme mali pokračovať ešte vyše kilometra. No asfalt končí a nasleduje kamenistá, prípadne šotolinová lesná cesta. A stúpa viacej, pričom sa nám šmýka. Preto zosadáme a kolimahy tlačíme. 

    Za Medvedím kúpeľom ešte pár metrov vytlačíme, ale keď vidíme iné dva  bicykle bachnuté v pod smrekom, odstavujeme aj naše. Zamknem, pre istotu si overím, že mám kľúče. Drahá si prezuje topánky, ja ostávam v tretrách, ktorí by mali byť aj na turistiku. Nechodí sa v nich zle, ale sú úzke. Aspoň viem, prečo mám otlak na prste. Čo chvíľu si kontrolujem kufre, či mi nevypadli alebo sa neuvoľnili. Vydržali celú cestu. Akurát sa mi na skalách na plieškoch v podrážke šmýkalo. 

    Šliapanie teda vystriedame za kráčanie a pokračujeme Kôprovou dolinou. Lesná cesta je už pre horské a električky. Jeden pár nás obieha, no aj tí po pár metroch odstavujú bicykle do húštiny. Posledný prístrešok, kde vidíme kopu odstavených bicyklov. Za ním je most a potom lesná cesta končí. Ďalej pokračuje lesný chodník k ústiu Hlinskej doliny. 

    Míňame studničku s príznačným menom Hanka. Cestou s5 si naberiem osviežujúcej vody. Moja  vodárka ju nieže neodporúča, no ani nechváli. Sračku som nedostal, takže pitná a nezávadná je. Počúvame extrovertného chlapíka so ženou za nami. Na paličke má zvonček ako plašidlo proti medveďom. Sústavne však melie hubou a zvonček prakticky nepotrebuje. Kôprovská dolina končí pod Temnými smrečinami. Pár, s ktorým ideme váha, kam ísť. Vyzerá, že pôjdu na Závory. Vraj stúpanie je rovnaké ako na pleso. Závory sú však o 200m vyššie. My sa nejak nezdržujeme a pokračujeme po červeno značenom chodníku k plesu. 

    Po drevených lávkach je cesta ešte fajn. Za sútokom Kôprovského a Temnosmrečinského potoka začína výšľap hore. Medzi skalami počuť Vajanského vodopád, odkiaľ sa odvádza voda z plieska. Mám len jednu buchtu a malé oriešky. Jedlo sme teda kruto podcenili. Drahá ide na energetický dlh. Aspoň, že vody máme relatívne dosť. Pred sebou vidím rovinu, kde bude pravdepodobne pleso. Lenže to  nás čaká ešte jedno stúpanie. 

    V mokradinách je brod, kde sa ponorím ľavou nohou do bažiny. Je však teplo a kým vyjdem hore, noha mi uschne. Pod skalou oproti idú turisti so psom baskervillským. Chvíľu čakám na drahú, ale neukazuje sa. Chodník ďalej nestúpa, pleso bude blízko. Preto prejdem posledných 100m k plesu. V objatí tatranských štítov je Nižné Temnosmrečinské pleso vo výške 1670m. 

    Kým príde pomaličky drahá prezriem si okolie. Dopachčí a unavená si sadne. Nechce ani jesť. Na takéto turistiky by sme si mali brávať gelové taštičky alebo čo. Kolu sme nechceli, lebo by iba vybuchla a polepila nás. Pri  brehu je zopár turistov, ale tí odídu a osamieme v tichu. Pred nami Kôprovský štít. Vľavo hraničné kopčeky Liptovské Mury. Na hrebeni sa pohybujú postavičky turistov. 

    Nad nimi lieta motorové rogalo. Vpravo sú strmé zrázy Prostredného chrbta. Ani odtiaľto sa mi nechce odísť, ale čas letí neúprosne ďalej. Zjem buchtu a klesáme dolu. Cesta ide rýchlejšie, aj keď si musím dávať pozor v úzkych topánkach. Zastávku si spravíme pri Medveďom kúpeli a nesmieme vynechať ani najdlhší vodopád v Tatrách - Kmeťov. 

    Potom sa už len vezieme k autu. Bicykle naložíme a prejdeme vyhladnutí pár metrov ku kolibe Permoník. Objednáme veľkú kofolu, polievku z rajčín a palacinky. Polievka bola dochutená kúskami bryndze. Je to lepšie ako roztekajúci sa syr. Veľmi mi chutila. Palacinky boli presladené, ale cukry sme potrebovali. Ani nás to nestálo veľa, niečo pod 24Eur. Takže aj pomerne lacný podnik na okraji Tatier. Asi neobjavený turistami. A čisté vecká, kde sa môžem učlovečiť. Prišli sme práve včas, lebo sa podnik začal napĺňať. Okolo pol siedmej dvíhame kotvy. Cestou s5 hneď pred Liptovským Hrádkom dodávka narazila do zábran a rozmetala kusy po vozovke. Vidím vodiča za zábranami ako obzerá škody. Za Podbanským zasa motorkári a dve autá riešia cyklistku pri krajnici. O deviatej vykladám bicykle z auta. Každý kút našich veľhôr je krásny a je jedno, kde som. Jeden život by veru nestačil ich všetky objaviť.

Akadémia rodičov uvádza: Súmrak šprtky a hádzanárskej ságy

 

    Tento rok babám začala škola 1.9. ako za boľševika a s ňou samozrejme spojené starosti rodičovské. Predtým sa však krátko vrátim k minulému školskému roku. 

Staršia na konci druháku bola pár dní s triedou v Toskánsku a Ligúrii. Učila sa i taliančinu. Len tak sama od seba. Cez prázdniny si bola opekať so spolužiakmi pri Váhu. Došla po svojich, takže zatiaľ neobjavila alkoholické radovánky v plnom rozsahu. Po večeroch chodí so susedou venčiť psov. Okolo tej deviatej - pol desiatej je doma. Cez školský rok sú porozliezané po školách, takže von nechodí. Začala piť uhorkovú vodu a ipt neraňajkuje. Aby schudla. Márne sa jej snažím vysvetliť, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa. Nech sa radšej viac hýbe a neleží v posteli. Nepoučiteľná. Hrozí jej nový kolaps. 

Mladšia sa prihlásila v druhom polroku do literárnej súťaže Hollého pamätník s prózou. Síce sa medailovo neumiestnila, no na konci roka jej účasť zohľadnila slovenčinárka a z čistej 2 dostala 1. Uzatváranie známok bola dráma sama o sebe. Nakoniec bola vyznamenaná, učitelia asi nechceli kaziť priemer škole. Úspech však dosiahla v pečení na súťaži Mladý gastronóm. Takže okrem každodennej poetickej chvíľky aj bábovka na všetky spôsoby nám už liezla ušami. Ale vyplatilo sa.

    Staršia teda derie tretím rokom lavice gymnázia. Najhoršie ročníky má za sebou. Začala učenie flákať, lebo ju nebaví. Bol som na rodičovskom združení, kde riaditeľ najprv predstavil učiteľský zbor v telocvični, a potom sme sa rozišli do tried. Chvíľu mi trvalo, kým som III.C na poschodí našiel. Sedí v strednom rade v strede. Vedľa kámošky zo škôlky. Nahrávajú si svojich profesorov na mobil, ona spisuje ich výroky. Ak by mala s kým chodiť, verím, že by sa venovala turistike. No napr. v Taliansku sa našla len hŕstka ľudí, ktorí sa šli prejsť kdesi po dedinkách v okolí Cinque Terre. Triedna vymyslela špecifický krúžok - relaxačný. Taký fejk. Nikto tam nemusí chodiť, nič sa v ňom nerobí. Už v druhom týždni v škole akože šprtá. Maturovať bude z chémie a biológie. Prihlásila sa na semináre z týchto predmetov. Vízia lekárky ju po návšteve trhu škôl opustila, možno záchranárka alebo zdrav. laborantka. Maminu sen o chemičke-vodárke neopustil. Stále jej drží miesto. Žena ma na ňu veľký vplyv a odráža sa to aj v jej správaní. Navyše jej všetko žaluje. Ale bojí sa ísť holičke alebo sama nakŕmiť susedinho opelichanca. 

Venuje sa druhým rokom krčmovému športu - kolkom, ale zrovna nehviezdni. Pokrik typu: "Lindaj, lindaj, lindaj dáj, devinku nám ešte daj! To bola šupička, padla nám osmička!", to môžem začuť iba na kolkoch. 

Zbiera figúrky Stranger Things s kinderiek.

    Nosí fixný strojček na zuboch. Toľko zákrokov, čo mala posledné týždne, ako keby jej robila nové zuby. Knihy číta i v angličtine. Pre mladšiu už má nákupný zoznam, ak pôjde do Londýna na školský výlet. No bol zrušený.

    S mladšou hádže puberta viacej. Je drzá a odvráva. Najmúdrejšia, nevidí skúsenosti starších. Vyzerá ako keby bola permanentne v mrzutej nálade. No a najviac si jej emocionálne výkyvy odnášajú rodičia. Alebo aj staršia. Nie raz sa pochytili. Mne zatiaľ netreskla po papuli, ale naopak od mamy schytala. Ani triedna jej výtrty nestrpí a lietajú poznámky. Škole sa mimochodom vyhýba ako sa dá. Legálne, aspoň pokiaľ viem. Vidieť ju na výletoch, kde len dopĺňa prázdne miesto v buse alebo sprevádza malých, atletických, basketbalových, chemických súťažiach, pinpongu, proste všade. Len, aby nemusela drať lavicu. Sedí vedľa spolužiaka M&M. Pečenie ju stále baví a občas chodí i babke na skusy. Aj toho odpadu je menej. Akurát repkový olej snáď pijú. Litrovú fľašku kupujem každý mesiac. 

Lyžiarsky zvládla, išli naň hneď po Novom roku. Preradili ju do pokročilej skupiny. Obe dcérky nám vyčítajú, že ich neberieme lyžovať. 

    V hádzanej skončili v predchádzajúcej sezóne takmer posledné v tabuľke. Objektívne treba povedať, že súperili s dvoma krajmi, Nitrianskym a Trnavským, prvýkrát. To je tak, keď ich trénuje nový tréner a navyše nikdy nebol hádzanár. Trénera síce preradili do prípravky, no v novej sezóne degres dosiahol vrcholu. Nikto tých 6-7 dievčat nechce trénovať. Mladšie vytvorili klub v klube a vyberú si iba tie naj. Dosiahli nejaké čiastkové úspechy a chcú v tom pokračovať. Prezident klubu má inú filozofiu - len si zahrať. Doriek je tiež len zopár a trénuje ich tréner, ktorého nejako veľmi nemusia -Voldemort. Boli stretnutia s rodičmi, tréneri vyvolávali, vadili sa, obviňovali medzi sebou až nakoniec staršie družstvo prezident rozpustil a zrušil účasť v lige. Dopadli nakoniec horšie ako dorky. Dotknutí tréneri odišli do Hlohovca a snažia sa vytvoriť družstvo v tamojšom klube. Investovali do toho vlastné peniaze. Stiahli zo sebou mladšie a spracovávajú tie lepšie zo starších. Staršie sa takto stali rukojemníkmi vo vojne klubov. Ani v druhom klube ich neprijali s nadšením a vyzerá to na ďalší klub v klube. Opätovné stretnutia s rodičmi a naťahovanie sa o hráčov. Babám však ide viac o kamarátstva ako hru s loptou. Ja som jej odstrašujúci príklad osamelosti, ako by nerada dopadla. Verím, že ako dievča nevyžaruje takú zlú auru. Niekde rozhodli rodičia, my sme ponechali na dcérke nech si povie. O5 sa ukázali charaktery. Naša zrovna nejak neváľa s loptou a vlastne ju, aj zopár ďalších, nikto nechce a spoluhráčkam je jedno, kde bude. Kluby chcú len peniaze od rodičov. Dcérka teda začala chodiť na tréningy do susedného mesta s mladšími. Je jasné, že zápasy odohrá v B úrovni (aby slabšia skupina nebola dehonestujúca označili sa farbami biela a fialová), a aj tak trénujú. Mne sa to dochádzanie nepozdáva, no uvidíme do konca roka, ako rodičov vozenie bude baviť. Podľa mňa skrachuje celá hádzaná na dochádzaní. Večer z tréningov ju vozí domov žena idúc z práce. Na tréning ich berie tréner, no vezme do auta len 4 a čo piata? Budú sa teda striedať a jedna pôjde vždy vlakom. Ja som za to, aby všetky chodili vlakom. Občas sa podarí, no niektoré nestíhajú. Tak nech chodia 2+3, ale nie jedna samotná. Prvá nespokojnosť rodičov prišla s piatkovými tréningami, ktoré sú o 15h, čo je skoro. Musel som ju vypýtať zo školy. Presunuli sa na 16h. Má za sebou prvý zápas v špinavom čierno bielom drese. Za dorky hrali mladšie (dorastenky mali trest), ktoré prvýkrát v živote držali lepkavú loptu a k tomu o číslo väčšiu. Zrovna proti bývalým hráčkam. Nikto  nečakal výhru, skôr šlo o psychologický efekt. Bol som už aj na "domácom" zápase. Správca haly mi zakázal fotiť vedľa brány. Bojí sa asi konkurencie. Pozerali sme aj po inom športe-ľukostrelbe. No u nás klub nie je.

    V hube má vyberateľný strojček. Ak by ho poctivo  nosila, možno ani nebude treba fixný. Jej krivé zuby zdedené po oboch rodičov sú pre 80-ročnú dentistku výzva. Ak sa dožije. 

    V deviatom ročníku jej pribudli nulté hodiny - doučovacie. Zo slovenčiny má čo doháňať. Mimo školy chodí druhý rok na doučovanie z angličtiny. Výtvarnú na ZUŠ chce doklepať. Tvorenie ju stále baví. Mame k meninám vlastnoručne spravila kyticu. Aj kamoškám vyrába darčeky. Len ten telefón a tablet víťazia viacej ako varecha alebo výkres. Budúci rok ju čaká birmovka, prihlášku má podanú. Tak hore sa do ďalšieho boja s učením a pubertou.

Baske

    

    Na tento kopec som striehol tri roky. Nie je náročný ani nie je v Tatrách. Najprv, že vytiahnem rodinu. Tí po čase prišli s teóriou, že kopec je pre nich zaujímavý ako tri párky na tanieri. Ani kolegov som nenahovoril, lebo hore už boli. Tak som čakal na vhodnú príležitosť. Prišla v posledný júnový piatok, keď sa rozdávali "vysvečká". Drahá v robote, deti majú doobeda svoj program so spolužiakmi. Sprvu, že pôjdem pešo z Krásnej Vsi na Homôlku. Len na stanici v Treščíne by som čakal na spoj  hodinu. Volím preto hajkbajk štýl a pod kopec sa doveziem na vlastných. Ráno decká stoja na peróne nahodené v šatách, ja v smradľavom cyklodrese sa opieram o bicykel. Na poslednú chvíľu som ešte otočil trasu a začnem v Ilave najprv výšľapom na Homôlku a Baske. 

   Roztiahnutý masív rozpínajúci sa takmer v kilometrovej výške nad morom vidieť odvšadiaľ. Názov Baske je pre náš jazyk netypický. Pochádza z nemeckého slova pre pomenovanie močiara alebo bažiny. V prvú septembrovú sobotu je vrch pravidelne obkolesený cyklistami a turistami bažiacich za vrcholovým diplomom.

   Kopce budem mať tak hneď za sebou, kým nie je horko a na začiatku trasy. S vetrom v chrbte potom po rovinke domov. 

    Osmy vlak prišiel dvojposchodový Jánošík, takže som sa pohodlne nalodil. Malé meškanie vlak dobehol a pred trištvrte na deväť vystupujem v Ilave. Popod basu smerujem na východ. Cesta zatiaľ len mierne stúpa. Nie ja ani nejak veľmi frekventovaná. No i tak sa objaví sem tam kamión. Seriózne stúpanie začína pred Hornou Porubou. Z cesty odstraňujem konár a zároveň sa vydýcham. S pekným pohľadom na Vápeč a napravo s výrazným kužeľom Homôlky, kam mierim. 

V Strážovských vrchoch sú dve Homôlky. Nad Dolnou Porubou s 907m je menšia z nich.

      Akurát sa pozerám do slnka, ktoré presvitá spoza mrakov. Pod Hoľaznami sa cesta začína kľukatiť. Stromy pri ceste zmierňujú teplo. Nájdem pri ceste prázdnu plechovku a fľašu od kofoly. Priložím ich na bok batohu. Pod Homôlkou sa otvárajú výhľady na krásnu dolinu medzi Omšenskou babou a Baským. V jej údolí leží Dolná Poruba a Omšenie. Ostáva mi už len obísť Homôlku a cesta ďalej nestúpa. Bufet Partizán je otvorený. Najprv sa prejdem ku chate, kde je veľká mapa okolia. Potom si objednám malú kofolu a sadnem pred obskúrny bufet. 

    Pohár čudne zapácha. Neskôr nad tým dumám a žena mi odhalí vôňu. Celú noc bol určite na hnusnej modrej handre, s ktorou výčapníčka utiera stoly a pult. Odtiaľ ten smrad. Sračku som však nedostal. Zobral som si aj pohľadnicu. Síce zimnú, ale kopec je v obliehaní hlavne v zime. 

    Sediac pozerám do mapy. Skúsim ešte zachádzku na Židov vŕštek. Malo by to byť okolo 400-500m. A skúsim aj Baske, hoci pôvodne som plánoval zísť do Dolnej Poruby. Veď je len čosi po desiatej. Preto sa ani dlho nezdržujem a po banáne vyrážam. Bicykel už budem odteraz skôr tlačiť ako šliapať. Na Rovienkach sa vydám kúsok po červeno značenom chodníku a stúpam na Židov vŕštek. 

    Trek nechám nezamknutý kúsok pod vrcholom. Z kopca je výhľad na severovýchod. Som obklopený Strážovskými vrchmi. V diaľke je vidieť fatranský Kľak. Vraciam sa k bicyklu a schádzam na ňom dolu na križovatku. Obchádzam spadnutý konár. Veziem sa až po lúky na Polome. Potom tlačím do kopca. O5 mám výhľady na Vápeč, Suchú horu, či Homôlku. Zo sedla Trtavka sa spustím dolu k novej útulni v tieni troch veľkých osamotených stromov. Vedľa nej je i futbalové ihrisko. Dvaja chlapi odpočívajú v tráve. Neviem, či sú turisti alebo lesní robotníci. Obdivujú krásu okolia. 

Wellness Trtavka má vaňu a na konári zavesenú pneumatiku ako relaxačné kreslo.

    Skutočne je na lúkach pod Trtavkou veľmi krásne. A  božské ticho. Zapíšem sa do novej (2024) návštevnej knihy. Vykosená tráva ku kadibúdke ma zláka, nie vo vidine trónu, ale cesty hore. Musím však nájsť lesnú cestu vpravo. Prekročím riavu Studená a do prudkého kopca tlačím bicykel. Nadávam na lesných robotníkov, ktorí rozryli cestu a šmýka sa mi na nej. 

Svatý Šimon

    Jeden z najhorších úsekov cesty, povedal by som celej mojej éry chodenia po horách na bicykli. Horšie je iba blato. Počujem traktor lesných robotníkov, čo zvýši moje obrátky ešte viac. Kĺžem na topánkach, ale i kolesá mi kĺžu na sypkej hline. Zážitok nemusí byť príjemný hlavne, že je intenzívny. Po nejakých 300m som konečne na Dlhej lúke a hlavne na pevnom podklade. Zídem dolu k lesu pod Zrázový vrch a o5 tlačím kolimahu do kopca. Za Zrázovým vrchom ma čaká posledné stúpanie na Baske. 

    Pred chatou je rúbanisko a skromné výhľady z vrchu. Dovidieť na Biele Karpaty s dominantným Vršatcom a ďalej na Javorníky a Beskydy (s Lysou horou). Pod nimi Považie. Rozmýšľam sa najesť v lone prírody a vychutnať si to ticho.

    Jedinú vrcholovú chatu v Strážovských vrchoch si postavili pred II.sv. vojnou lyžiari a nazvali ju Štúrova chata. No veľmi si ju neužili, keďže o pár rokov nabehli do nej skopčáci. Po vojne chátrala, až kým na jeseň v r.1968 trampovia (dnes by sme ich nazvali skvoteri) si neurčili polochatu ako základňu. Ani trampovia si osadu dlho neužili a chatu im vzali turisti. Dodnes si robia v chate pravidelné mecheche. Je najvyššie položenou v širokom okolí od Bratislavy až po Malú Fatru.

   Napokon však prejdem dolu ku chate. Mám šťastie. Chatár tu dnes pobýva. Podľa webovej stránky mal byť na chate od 14h. Vkročím na verandu a nakúkam do dverí. Mihajú sa tam postavy. Vojdem do tmavej chodby zasypanej rárohami. Hore ide schodisko do ubytovacej časti. Rovno je kuchyňa, vľavo jedáleň. Chatár sa pri mne zastaví a pýta sa, čo chcem. Pýtam dačo na pitie. Kofolu mi môže naliať iba z fľaše. Je akurát poludnie, preto si kúpim fľaškový pomelo radler ukrytý v pivnici na schode č.4, kde sa najlepšie chladí. Ďalší dvaja dedkovia v chate sú nejakí turisti na odchode. Chatár prišiel včera večer, lebo sa mu nechce šliapať hore v tom horku. Pohľadnicu nemá, vezmem aspoň magnetku. Aj diplomy za výstup má nachystané, ale som tu inkognito. Pod prístreškom ukusujem zo včerajších toastov. Zároveň pozerám do mapy, kade dolu. 

    V telefóne však nemám cyklotrasu. Pýtam sa chatára a ukazuje mi na veľkej mape kade zísť lesnou cestou do Omšenia. Chata je vskutku odľahlá. Nie je tu voda ani elektrina, svieti sa petrolejkami. Pitnú vodu má v bandaskách, úžitkovú vo veľkej plastovej kadi. Cez to všetko sa konajú v okolí chaty turistické, či cyklo zrazy alebo preteky (preto tie diplomy nachystané v krabici). Z Ilavy na Baské bolo len necelých 26km. 

    Pred sebou mám však ďalších minimálne 70km. Napokon našliapem dobrovoľne nasilu viac. Cestou dolu na kamenistej ceste som niekde stratil upínací kufor na pedál. Takže som rovno šiel do cyklo obchodu v Hrádku. Spravil som navyše 7-8km. Lesným chodníkom teda schádzam na Veľké lúky. Tabule upozorňujú na výskyt medveďa. Skôr tu zažijem lavínu ako macka. 

    Stretnem jeden pár šliapať na električkách hore. Pýtajú sa ma, či idú dobre. Po asi polhodine sa ocitnem na trávnatej lúke. Opúšťam modro značený chodník a po poľnej ceste zamierim na severozápad k Omšeniu. Na Veľkej lúke je pár domčekov s vlastnou studňou. Na lúke si chcem pripnúť topánky do pedálov, no pravá zostane nezapnutá. Pred Omšením si spravím odbočku k Havránkovskej skale. 

     Do dediny idem znova po kamenistej ceste. Zaujímavé, že predný blatník drží. Konečne odvaľujem kolesá na hladkom asfalte v dedine. Masív Baskeho nechávam za sebou a už len letím dolu cez Baračku do Trenčianskych Teplíc. Na Kúpeľné námestie, kde sa bude čoskoro konať zraz cyklistických veteránov ako vyškrekuje do ampliónu chlapík v aute, mierim do infocentra. Pohľadnicu už asi mám, ale kúpim si rovno ďalšie dve. Po hlavnej ceste šliapem dolu do Teplej. Dôjdem až po trať, kde sa dám doľava na Trenčín. Prekvapí ma vietor. Mal skôr fúkať do chrbta, ale borím sa bočným fičákom až sa mi zdá, že idem proti nemu.  Do Opatovej prídem popri trati, ďalej sa dám na cestu. 

    Až na začiatku Sihoti sa napojím na cyklochodník. Badám, že sa robí už nový. Nechápem načo vedľa už existujúceho. Asi býva dosť preplnený korčuliarmi, kočíkmi. Známou Vážskou magistrálou ženiem v rámci možností do Mesta, kde sa lúčim s pohodovou trasou a vstúpim na rušnú komunikáciu. Aspoň, že mi vietor konečne fúka do chrbta. V Hrádku si kúpim nové kufre. Trikrát sa uisťujem, že sú správne, lebo týpek len tak očkom mrkol na pedále. Je to profík, vybral správne. Váh prekračujem cez zakázanú Brunovskú lávku, ale už nechcem spraviť ani kilometer navyše. Pred lávkou vidím chalana s dušou pri bicykli, ale kamarát mu nesie náradie, takže sú v suchu a nepotrebujú ma. Volá drahá, kde som. Za pol hoďku otváram dvere po 102km a prevýšení bezmála 1000m. Večer si nájdem na ľavej nohe kliešťa.