Moravskoslezské Beskydy

Názov expedície: Bes(t)kydy 25

Heslo: Netreba nám palice, ľahkou cestou na Ropice.

 

   Drahej sa posledný výlet na moravskoslezské Beskydy kvôli počasiu a indispozícii nie celkom vydaril, preto sme sa pri prvom možnom peknom počasí v chladnom máji vrátili do tamojších lesov. Dvojhodinová cesta cez Kysuce, Svrčinovec (pred tunelom dolu z diaľnice), cez severnú Moravu na Třinec šla plynule. Za Třincom schádzam z akože rýchlostnej cesty na Střítež. Už sa objavujú dvojjazyčné nápisy na tabuliach obcí - Trzyciež. Ani vysloviť to neviem. Pred dedinou odbočím doľava na Řeku. Obec v údolí potoka Ropice je priamo pod horou. Idem k obesenému úradu, ale tam je parkovisko plné áut. Drahá má typ na trávnatú plochu za potokom. Lenže tá už je ohradená. Nie len ja sa dám zlákať a otáčame sa viacerí kdesi na poli. Mechúr mi ide prasknúť a ja sa motám po dedine. Auto odstavím pri cintoríne, kde na náhrobkoch sa objavú často aj poľské priezviská. Tam je relatívne veľké parkovisko. Je to asi 550m od začiatku turistickej trasy. Čo zas nie je také strašné. Obujeme nástupovky a dedinou kráčame po zeleno značenej ceste.

Hrebeň, ktorý nás čaká.

    Tá sa vinie sprvu popri Lavičskom potoku. V jeho okolí je množstvo chatiek. Je po desiatej hodine a zrovna sa jedna po víkendovej "pařbe" prebúdza. My šliapeme stále po asfaltke do mierneho stúpania. Obiehame staršie baby s chalanom a malým ratlíkom. Trvalá, či vyfúkané vlasy sa pred príchodom na chatu Javorový zmenia na hniezdo vrán. Skupinka sa nám po chvíli stratí. Išli opačnou cestou ako my. Asfalt sa po 180° zákrute postupne vytráca a mení na lesnú cestu. Obiehajú nás cyklisti. Električky aj lanká. Klobúk, v mojom prípade šiltovku, dolu. Od Gutského sedla pokračujeme stále po zelenej. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Třinec, Karvinú, Český Těšín a Sliezsko. Po kilometri nás víta Gutské peklo. "Peklo, kde se vám bude líbit", hlása tabuľka.

    Hoc cesta nie je pre bicykle, aj tu sa objavia. Impozantný je prameň Dobrej vody, ktorý padá do strmej rokliny. Vodopády sú však nižšie a viditeľné zo spodnej cesty. Sme na konci pekla a nasleduje stúpanie na Malý Javorový. A otvárajú sa fantastické výhľady na Severnú Moravu a poľské Sliezsko. Vidieť nespočetné komíny uhoľných elektrární. A EÚ trápia spaľovacie motory v autách. Nech sa prídu pozrieť sem na pindrenie komínov z Radlinu alebo z Rybniku. Nad nami poletujú ako púpavové semiačka paraglajdisti.  Malý Javorový je ich rajom. Na severnom svahu je ich rozložená celá farebná kopa. Ešte vyššie nad nimi plávajú gýčové baránky.

Vďaka prevýšeniu takmer 500m a rozsiahlej ploche je ideálom paragljadistov.

   Kocháme sa výhľadmi, ale hladné žalúdky sa tiež ozývajú. Ideme do chaty, kde je rada ľudí tak na 10min. Mrkneme do menu a rozhodneme sa pre zelňačku a variáciu moravských koláčov. A samozrejme pohľadnice a minirepolero. Ani to všetko nebolo nejak drahé. Okolo 17-18Eur. U nás by sme len za polievku pomaly toľko zaplatili. V polievke som malé slížiky mäsa hľadal. Chuťovo ťažký priemer. Koláče boli plné tvarohovej plnky a lekváru. Celkom hutné a chutné. Zapil som to všetko malou kofolou. Malý štvornohý miešanec sa mi motá pod nohami. Hajzle nič extra. Papier na utretie rúk došiel. Robíme si ešte chute na lievance na chate Kotař. Je však otvorená iba do 16h. Mrknem do navigácie. Od Javorového je to vyše 10km, to by sme mohli stihnúť. Preto sa už veľmi nezdržujeme a pokračujeme ďalším stúpaním po modrej značke na vrch Javorový. 

Najstaršia chata v Moravskoslezkých Beskydách z konca 19st.

   Výhľady sú vďaka rúbanisku. V diaľke sa belejú zasnežené tatranské štíty, vidieť i malofatranský Rozsutec. Väčšina ľudí si zájde na Javorový (meno kopca komolím od Javorý po Javorie, čo vytáča ženu), a potom cez Gutské peklo dolu na Guty. Mimo prírodných rezervácii aj v Beskydách veselo prebieha ťažba dreva. Od hranici k hranici rezervácie. Majiteľ sa dohodne na pásme rezervácie a ostatné územie vyťažuje. Za pár desiatok rokov sa vyhlási nová rezervácia, pôvodná zruší a začne vyťažovať.

Sliezska nížina.

   Na trase k Ropici osamieme. Sem tam preletia bicykle, či pár zblúdlilcov. Cez ďalšiu tisícovku, Šindelnú, zídeme do sedla. Odpojíme sa od značeného chodníka a rovno stúpame na Ropicu. Je to najvyšší vrch v okolí. Odkiaľ zobral meno, netuším. Možno od Poliakov. Ropica je inak pekne hnusný hmyz. Postupne schádzame dolu, ale nasleduje ďalšie mierne stúpanie na Velký Lipový. Nazvem to baťovský vrch, lebo meria 999m. Pod Velkým Lipovým presvištia okolo cyklisti.

   Česi majú chatu snáď každé 2-3km. Ďalšia na trase je Ropička. Je to však len bufet. Nakuknem, ale keď nevidím pohľadnice, pokračujeme na Kotař. Zavíjanie motorky a náhle stíchne. Motorkár nezvládol vyjsť do kopca. Vrch Ropička tentoraz obídeme po červenej. Ideme celkom príjemnou scenériou. Sem tam sa mihne po ľavej strane i Lysá hora s dedinou Morávka pod nami. Ujdú odo mňa psi, ktorí sa ma boja. Schádzame dolu, a to sa mi nepáči. Pretože rovnakou trasou sa vraciame s5. Nad chatou je prameň kpt.Blechy.  Kotař prechádza dlhou rekonštrukciou. Zatiaľ je hotové vnútro reštaurácie. Dorazíme k nej pred pol štvrtou. Ešte nám spravia lievance. Dievčina slovensky dobre nerozumela a vydala nám o 100Kč viac. Kilečko som jej vrátil. Sadli sme si na terasu s výhľadom na Lysú horu. 

    Ovocný krém je z mrazeného polotovaru, ale samotné lievance nám chutia. Hľadal som vecko vôkol celej chaty. Je však vo vnútri kdesi vedľa kuchyne. Domáci ma nasmerovali. Vyhrieval som sa na slniečku a ani sa mi nechcelo vstať z lavice. Keď už som mal tých "píčí" od partie vedľa dosť, po polhodinke sme sa zdvihli a po červenej smerovali s5 na Ropičku. Tentoraz cez vrch. Taký pekný názov. Česi, keďže nemajú veľhory a turistické trasy sú väčšinou vedené po lesných cestách, značia na hríbikoch km.   

    U nás máme trasu udávanú v hodinách priemerného turistu, práve kvôli náročnejším chodníkom a terénu. Z neho sme potom odbočili dolu na asfaltku. V sedle sme zahli doprava na žlto značený chodník, ktorý vedie do Řeky. V polovici je krásna chata na samote s békajúcimi ovcami. Kúsok je potom riečka, ktorá sa pred dedinou stratí v zemi. To už vidíme prvé domy. 

V aute zjeme salámové bagetky z domu. Pred šiestou štartujem na cestu domov. Zdrží nás akurát semafor v Radoli. Nádherný deň sa s nami rozlúčil pásom dúhy nad Bielymi Karpatmi. Kde sa tam vzal na takmer bezoblačnej oblohe, netuším. 

Socha Perúna na Ropici ako symbol vzájomnej tolerancie Čechov, Slovákov a Poliakov.

Dni Načo potretie

   

    Leto sa s nami rozlúčilo krásnym a teplým počasím, aké sa vydarí raz za pár rokov. V Poľsku bol pred dvoma týždňami letecký deň v Radome zrušený kvôli katastrofe F-16. V strednej Európe Dny Vzdušných sil zostali tak jediným riadnym leteckým dňom. Lákali ma mašiny, ktoré na európskom nebi pomaly končia. A nepamätám si ani kedy som naposledy videl britských Red Arrows. Magnetov, ktoré ma do Mošnova lákali bolo teda viacej. Mal som ísť s kolegom T., ktorý ma otravoval už od júna. No deň pred odchodom účasť vzdal. Nečudoval som sa, ani nekomentoval. Chcel fotiť lietadlá v strede dráhy v Albrechtičkách, namiesto toho kopal krumple na roli. Obec je prakticky uzavretá od stredy a na poli nasadená kukurica. Obyvatelia dediny si vyprosili kľud. T. hodlal spať  v stane kdesi pri dráhe. Kým si on užíval more v Chorvátsku (pred zemákmi), ja som sledoval fórum spoterov, a keď som videl, že nocovať v blízkosti nebude možné, hľadal som kemp. Najbližšie boli dva (štadión v Mošnove plný) v okruhu 20km. Premýšľal som nocovať v aute. Napokon som si rezervoval v kempe Olešná stan Skaut za 380CZK. Nevýhodou bola otváracia doba recepcie. Ale kľúčik od stanu som mohol hodiť do schránky. Ešte som mal v zálohe kemp vo Frenštáte otvorený od šiestej rána do desiatej večer.

    V piatok som šiel zbalený autom do roboty. Po tretej opúšťam kancel a idem si nakúpiť do Tesco oproti. Zvažoval som sa zastaviť dakde cestou, ale obchody boli od ruky. Nakúpil som blbosti, ktoré som ani nezjedol. Napr. na parenicu som úplne zabudol a skysnutá nafúkla vrecko ako balón. Vyjdem z prvého kruháču, keď som si spomenul, že som nechal v kancli bundu so šiltovkou. Zvrtol som auto a vrátil sa. Konečne vyrážam pred trištvrte na štyri smer Trenčín. Za Záblatím je kopec zákrut. I cyklisti, hoci vedľa je cyklochodník. Rozhodujem sa, že nas5 pôjdem cez Tr. Teplú. Vlárskym priesmykom pokračujem známou cestou do Valmez. Premýšľam, čo by som robil, keby sa mi vypálila žiarovka. Alebo batéria. Ani neviem koľko má rokov. Vo Valmez je slávnosť svetiel, či čo a nedá sa prejsť cez centrum. Idem okolo železničnej stanice. Ešte že mesto poznám z cyklopotuliek. Držím sa stále cesty č.57 až do Nového Jičína. V meste je ďalšia uzávera mosta. Poznám približný smer. No na úzkej, prázdnej ceste zneistiem a zapnem navigáciu. Nejako sa vymotám popri cintoríne na Hřbitovní ulicu. Ďalej popri už spoplatnenej diaľnici cez Libhošť do jedného z najstarších miest na Morave - Příbora. A znova prerábka Jičínskej ulice a centrum obchádzam. Zaujme ma MiG-15 na podstavci. Zastavím preto na malebnom námestí. Aké prekvapenie. Nevolá sa Masarykovo, ale Freudovo. Kto by to bol čakal? Otec psychoanalýzy Sigmund Freud sa narodil v r.1856 v Příbore. I preto som do mesta zašiel. Zopár jeho kníh som prečítal. 

Rodný dom S.Freuda s terapeutickou pohovkou.

    Je po šiestej hodine. Recepcia kempu je do pol ôsmej. Z Příboru je len 14-15km do Frýdku, mám ešte čas. Vyberiem sa k Sigiho domu a odbehnem aj k MiG-u. Vedľa mašiny na podstavci je pamätník letcov z Anglicka. V zapadajúcom slnku spravím pár nie príliš kvalitných foto a vrátim sa na komunikáciu vedľa diaľnice D48  do Frýdku. Spomalí ma traktor, ktorý obehnem niekde za odbočkou na Fryčovice. Cesta je samý kopec a dopredu nevidím. Míňam predmestia Frýdku až sa ocitnem pod diaľnicou v samotnom meste.  Nikde odbočka ku kempu, či ukazovateľ. Viem, že som to musel dakde minúť. Až za diaľničným mostom konečne šípka "Kemp Olešná". Zlákajú ma odbočky.  Najprv som v slepej uličke, potom na parkovisku konča priehrady.  Z ulice Nad přehradou je odbočka k autokempu nenápadná, no malá dopravná značka označuje smer. Krátko pred siedmou konečne odstavujem auto na parkovisku za reštauráciou U Toma. Týpeček už na mňa netrpezlivo čaká. Vraj zatvára o 19h (v skutočnosti o 19.30h). A ešte čaká jedného cudzinca. Písal mi mejl, ale zbytočne, nakoľko dátami nedisponujem. Zaplatím, dá mi kľúče od stanu č.10. Vytlačí papier s povolením vjazdu do areálu.  Autá na tráve vidia strážnici neradi. Môžem ho nechať poblíž iba na vyloženie.  No videl som pri stanoch odstavené plechovky, pp. celú noc. Ja nemám toho veľa: karimatku, spacák, cestovnú tašku,  batoh na jedlo a fototašku. Stany sú 20m od brehu priehrady.  

    Zamknuté na oceľovú haspru. Skaut je maličký stan s dvoma drevenými pričňami  spojených vpredu doskou. Na podlahe je zelený koberec. Špinavý. Stany sú skôr na ožran párty pre teenagerov. Na pravom ležadle rozložím karimatku so spacákom. Kým je svetlo. Zvedavého pavúčika vynesiem aj z pavučinou pred stan. Vrátim sa na recepciu pre heslo na wifi (v stane signál i tak nie je) a či sa z vody v kúpeľni neposeriem. Neposeriem. Signál wi-fi je len v okolí recepcie, max. reštiky. V Hospúdce u Toma je okrem reštiky i bowling. Slúži aj ako Piť stop pre cyklistov. Ozvem sa domov a pošlem foto. V priehrade sa kúpať nedá, no smerom na Příbor je malý aquapark. Nad vodou sú móla so stolmi a stoličkami.  Na jednom sa najem cesnakových pletencov. Nech odoženiem komárov v stane. Nad hlavou poletujú netopiere, ale čo je krásne, je hviezdnaté nebo. Zaleziem do stanu, zašnurujem celtu a ľahnem si ku knižke. Svietim si lucerničkou. Na peľasti sa objaví mravček. Odfrnknem ho na zem. Nado mnou počujem šušťanie. To mravček nebude. Myslím si, že nočná mora, ktorú zlákalo svetlo. Po chvíli sa obrátim na chrbát a vidím ucholaka nad hlavou. Opatrne beriem príšeru do servítky a pokúšam sa ho zabiť rozpučaním. Takmer skončí v mojej topánke. No dobre. Neprejde ani štvrťhodina a ďalšieho mám na bočnom dreve. To už sťahujem karimatku i spacák na ľavú podestu. Pre istotu si posvietim aj pod ňu,  či sú tam ďalšie zvieratká.  Iba špina. Priestoru na otáčanie je na prični málo. Pred desiatou si idem umyť aspoň zuby. Sprchy fungujú za poplatok 10kačenek za minútu.  V sprchách je automat, kde sa navolí číslo kabínky a čas. Doň sa vhodí minca.  Hajzle sú iba dva na pomerne veľký,  4* kemp. Na umyvárke mi chýbajú utierky. Ale tie tuším nie sú ani v kempe Pacho. Čisté ako tak. Za recepciou je malá kuchynka. Na parkovisku nocuje nejaký Pepík. Usvedčujú ho ráno zarosené sklá.

    V noci spím otočený na jednu stranu. Sníva sa mi, že padám z úzkej podesty. Štekajú psy a stíchnu až nad ránom. Pred pol šiestou som hore a sledujem čas. O trištvrte už zmotávam spacák.  Pritom ukusujem zo syrového pagáča. Na brehu sa s ranným brieždením rozložili rybári.  A to som si myslel, že niekto tiež vstáva na Dny Nato. Pred pol siedmou sadám do Sopla. Úzkou uličkou sa dostanem na smer Příbor. Prejdem tak kilometer, dva, keď si uvedomím, že som nevrátil kľúčik od stanu. Ku.va. Obraciam auto a hodím nešťastný kľúč do schránky na recepcii. Stratím pár minút. Prejdem cez Freudovo mestečko, no tentoraz zabočím doprava na Ostravu. 

Tonka, ako prezývajú Tornádo IDS Taliani, je od júla 2025 nahradzovaný F-35A.

    V Mošnove sa dostanem na kruháč a začína kolóna. Nie je ani 7h.  Som tu tretíkrát a skoršie ako predtým. Takúto kolónu si nepamätám. Po zrušenom leteckom dni v Radome, sa sem hrnie polka poľského národa. Viem, že som stále pomerne ďaleko od centrálneho parkoviska. Hoci prechádzam popri nejakých parkoviskách pri letisku, dokonca lacnejších len za 300CZK. Stvrdnem medzi plechovkami 45min., kým vložím do rúk týpkovi 400 Kačenek za miesto na letiskovej tráve. Plochu pre autá rozšírili, no nikto autá neriadi ako minule. Lepšie by boli možno záchytné parkoviská z toho ktorého smeru a kyvadlovka. Parkovanie na letisku je nezmysel. Ďalšia vec, ktorá ma irituje, že vecká sa platia 20Kč. Na tejto šou to tak bolo vždy. Na druhej strane vstup je zdarma, takže tých pár korún nikoho nezruinuje. Jedna toitoika zdarma je osamotená a k nej sa vinie had ľudí. Prezujem sa kvôli vlhkej tráve do nástupoviek a nahodím kraťasy. Pred ôsmou je 15°C. Popri plašičke vtákov.        

Grécke Mirage 2000-5 budú v r.2027 nahradené francúzskymi Rafale.

    Masa ľudí sa tlačí pri vstupnej bráne. Čakám na kontrolu dobrú polhodinu. Sledujem, kto rýchlejšie prehliada a k nemu/k nej idem. Nesmú sa vziať žiadne kovové predmety ako plechovky, či termosky.  Ale videl som pár ľudí s hliníkovými schodíkmi. Nesiem v ruke plastovú stoličku. Viac menej zbytočne. Cez plot nepresiahnem. Ženina kamoška pobehuje medzi podriadeným a drbe do nich. Jediná nemá zelenú vestičku a rukavice. Za to veľkú hubu. Hneď pri vstupe je info kontajner a suveníry. Ďalšiu zbytočnú radu si vystojím, aby som sa dozvedel, že nášivky došli. Ďalšie ku.va. Beriem aspoň nálepku a visačku na batoh. Začal lietať náš Blackhawk. Je takmer 9h, keď som medzi lietadlami. Na nemilé prekvapkanie "spárka" Harriera je obkolesená ľuďmi. Možno sa posadiť do kabíny, preto. Ani Tornádo nie je za ohradou. Škoda.  Veľkých vtákov nemám šancu vyfotiť vôbec. To je daň za vstup zadarmo. Stroje pre všetkých. Vrátim sa na statiku večer. Premýšľam nad návštevou ďalšieho infostánku, no vyhnúť sa zbytočnému čakaniu predídem spýtaním sa. Keď vtom zbadám iný stánok vzdušných síl ČR a v ňom nášivky. Neváham. Ani rada nie je. Beriem ešte ďalšiu visačku. Totiž som si myslel, že som kúpil inú (červenú). Stále lepšie 2 ako byť ovešaný 50 kusmi. 

Taliansky F-35A od 154. letky Diabolo Rosso (Červení diabli) zo základne v Ghedi. 

    Po pol desiatej idem k plotu dráhy. Nejaké miestečko sa nájde. Zatiaľ sa ľudia nehrnú k plotu. Ozvem sa domov, že som na letisku. Baby sú choré. Vyskúšam pomerne novinku - Orlen tribúnu. Vstup je zdarma, podmienkou je mať v mobile apku. Nainštaloval som si ju včera. Blonďavej dievčine ukážem telefón a pustím ma. Naj fleky hore sú obsadené. Tribúna nie je ešte celkom plná. Ja však hodlám fotiť stroje najmä na dráhe,  nie tanky. Preto arénu opustím a nájdem si miesto za plotom, kde sú dostatočne veľké oká na prestrčenie objektívu a ešte vidím aj doprava, kde budú letové ukážky. Som vedľa Park ripera či vlastne Dark ridera. Sprvu si zamením písmeno D za P. Týpek nepovie celý čas ani slovo. Iba keď mu nejaký chalan stúpi na deku. Po vystúpení Harriera odíde.  Ukážky ani veľmi nesleduje, skôr sa opaľuje a hrá na telefóne. Ja držím neprestajne sedem hodín pozíciu a iba sem tam odbehnem pozrieť ďalekohľadom na veľkoplošnú obrazovku. Tak sa dozviem, že tank Tiger má spotrebu 300-500l nafty. Panenka skákavá. Za dodávku chodia štát stánkari. Že by i ja? Je to nechutné, otrčiť bez škurpulí vtáka medzi divákov. Pri plote sa objavia občas unudené decká,  ktoré mykajó plotom alebo hazejó kamene spod plota. Najväčší nápor je pri štarte nejakej mašiny. Div nezvalia diváci plot. Potom sa ako vlna odlejú na plochu. Pýtam sa: "Kam všetci idete?" 

Námornú silu Talianov predstavujú AV-8B+ Harrier II.

   Úvodný výstrel je tentokrát "tichý" iba z 40mm kanónu Bushmaster novučičkého obrneného vozidla CV90. Protilietadlovým Danám zvoní umieračik, rovnako ako ruským BVP-2. Po 13h je slnko vo vhodnej pozícii na fotenie dráhy.  Akurát začínajú zaujímavé letové ukážky. A špina v snímači foťáku zmenila pozíciu tiež. Všimol som si to neskôr a automaticky vyčistil snímač. Počas show je však možné fotiť zo strany parkoviska, nie od Albrechtičiek. Videl som za plotom desiatky rebríkov. Poobede slnko môže robiť starosti. Sediac na stoličke som si užíval letecké vystúpenia. Prekvapkanie bola pre mňa ukážka nášho Viper-a. Dohrmel odkiaľsi od Ostravy a prekvapil všetkých príletom i ukážkou vyššej techniky pilotáže. Všetci očakávali len prelet a zamávanie krídlami. Až som poňal podozrenie, že mašinu pilotuje nejaký Yankee. Viper mal premiéru pred dvoma týždňami v Prešove, takže naši pilot pomaly dostávajú stroj do krvi. 

Po minuloročnom kanadskom turné sa Red Arrows vrátili na európske nebo.

    Južný vietor zmierňoval teplo. Niektoré stroje mali derniéru (Sokol W3A, či Mi-171Š). Bombardér B52 nazvali hoši Bordel z Děčína. Či tým mysleli hanbinec alebo kopu šrotu, netuším. Čo mi chýbalo, bola účasť mašín zo škandinávskych krajín. Niekedy okolo obeda sa program dostal do sklzu. O štvrtej som vedel, že skončí o hodinu neskôr. Mal som v telefóne aplikáciu a mrkol, čo ešte vystúpi. Posledná ukážka nemeckého Eurofighteru bola už pomerne v zlom svetle (pribudli mraky). Vytrval som až do konca, keď som sem meral 160km. O5 pár záberov statiky, no slnko bolo príliš dolu po šiestej hodine. 

Turkish Stars ako jediný tím na svete vystupovali pred 1 miliónom divákov v azerbajdžanskom Baku.

    Pri výstupe z areálu pozdravím ženinu kámošku. Postavím sa do radu na Tú jedinú preťaženú Toitoiku. No. Pre dámy už bublajúca kabínka nebola, chlapi ho strčia do pisoára. A že tam baby stáli. O 18.45h štartujem auto. Na ploche je pár prúdov áut zlievajúcich sa do jedného, dvoch. Som v tom najpomalšom. Poliak predo mnou je až z Varšavy. Imaginárne si strelí do hlavy, keď si pomyslí na 400km dlhú cestu v noci. Štyria borci vo vestičkách stoja a neregulujú dopravu. S kolónami som počítal. S čím som nepočítal, bolo odklonenie dopravy cez Petřvald. Keď som sa konečne dostal na betón, týpek posielal autá doľava na opačný smer. Vybehnem z auta, či je normálny. Vraj mu to nakázala polícia. Debata nikam nevedie ako keby som sa ním bavil o talente Mira Jaroša. Jeden veľký prúd ide na Mošnov, druhý naverímboha do lesa za letisko. Pozerám do navigácie a urobím si zachádzku. Pokiaľ ma nenasmerujú dakde na Ostravu. 

Litovský pátrací a záchranný vrtuľník Airbus AS365 Dauphin.

    Vidím neosvetlených peších ísť cez letisko. Odkiaľ? Po opustení perimetru letiska som teda na ceste do Petřvaldu. Je 5min. do ôsmej. Doprava sa zrýchľuje po kruháč, kde sa pripája prúd od Mošnova. Ale už celkom ťaháme. Možno bolo vcelku správne rozdeliť kolónu na dve časti. Všetci smerujú na diaľnicu. Na ceste do Nového Jičína osamiem. Včera som si pozrel cestu a pri cintori zabáčam doprava na Propojovací a Suvorovu. Vlastne tak aj ide obchádzka na Frenštát. Do Valmez mi kliesnia cestu autá predo mnou. Nechcel by som byť ten, čo stretne jeleňa. Stojím na priecestí kdesi v lese za Hodslavicemi. Čo do pekla o deviatej ešte chodí okrem ožranov z krčmy? Šukafón z Frýdku. Centrum Valmez o5 obchádzam. V električke sedia ľudia. Požární poplach sa ozýva tmavou Valaskou Polankou. Púšťam cez prechod utekajúceho hasiča. Od Poteču znova osamiem na ceste. Biele SUV z Topoľčian náhle zastalo v odbočke. Takže kliesnim si cestu Vlárskym priesmykom, kde som veru minule stretol srnku. Nejdem cez Skalku, ale radšej o kilometer dlhšou, no rovnou trasou cez Trenčín. Šoférujem akosi mechanicky, otupene. Otvoril som si okná nech si pustím čerstvý vzduch. A vyhodím banánovú šupu do kríkov. Pred jedenástou som unavený doma. 

"Má také sexi vstupy do motorov..." vyjadril sa jeden fanúšik o francúzskom Rafale.

    Nebanujem, že som bol napriek únave. Vydarilo sa počko, letové ukážky i fotky. Mal som dostatok kerozínu i parafínu v pajšlách. Zohnal som aj nášivku na pamiatku. Kedysi som si odkladal lístok a program. V dnešnej dobe elektronickej je papier prežitok. Nášivky majú svoju hodnotu a na burze sa predávajú aj za 6-7 násobok. Ak by som do Mošnova znova šiel, pp. verejnou dopravou. S prespatím dakde na ceste s5 alebo na dve noci. Nie v stanoch Skaut. Plechovkou je cesta dosť únavná. Musel by však prísť veľký magnet, aby ma pritiahol. To vravím každý rok. Kapacitne letisko je na hrane. Zišlo by sa tiež zriadiť stanové mestečko.

Pohronská magistrála-juh

    Ráno vstávam o šiestej. Pred chvíľou pršalo a smoklí stále. Počasie by sa však malo vylepšiť. Po raňajkách si idem kúpiť lístok na vlak a zisťujem, že vlak ide iba po Lužianky. Prehodnocujem trať, pričom vyzerá, že spravím min. 5km navyše. Ďalšia podpásovka po počasí. Nič. Kupujem si lístok len do Lužianok. Za slabého dažďa šliapem na stanicu. Vlaky nemeškajú, pred ôsmou vystupujem na stanici, čo už je predmestie Nitry. Motá sa pri mne usmrkaný feťák vo farebných teniskách. Ľudia čakajú na bus do Nitry, ja sa zapínam do pedálov a schádzam dolu k rieke. Po hrádzi idem ku Chrenovskému mostu. Stále je oblačno, no slniečko sa nesmelo prediera. Okolo nákupného centra idem po cyklochodníku smerom na Janíkovce. V Chlebárni si na 2x kúpim makové hrebene. Dnes je na výstavisku Agrokomplex a doprava hustne. Ľudia sa snažia zaparkovať na Spišskej ulici. Za areálom sa premávka ukľudní. Chodníkom pre peších pokračujem popod diaľnicu.  V Janíkovciach zídem na cestu. Mohol by som ísť chodníkom po pravej strane dediny, no po chvíli odbočím k štadiónu odkiaľ sa ozýva hluk. Nemám v pláne sledovať futbalový zápas, preto odbáčam doľava, kde vidím súkromné letecké múzeum.

Partia nadšencov z Aviatik Klub dáva od r.2005 dokopy historické stroje.

   Urobím spoza plota pár záberov. Chýba mi medzi exponátmi vrtuľník Kamov Ka-26. Na starom Peugeote prichádza týpek,  ktorý sa chystá lietať na motorovom rogale.  No Zobor je stále v oblakoch. Fúka SZ vietor a dobre sa ťahá. Pokračujem na sever cez Janíkovce do prudkého Janíkovskeho kopca. Napájam sa na cyklookruh. Po vrstevnici pokračujem na východ nad Golianovo až po masívnu rozhľadňu.  Dosť hore fučí,  preto sa na veži dlho nezdržujem. Slnka je čoraz viac, no Zobor stále pod prikrývkou. 

    Letím dolu k vodnej nádrži a zasa stúpam hore k Zadkom. Na križovatke doprava na Vráble,  ktoré sú vzdialené vyše 10km. Za dedinou Paňa prekvapuje ďalšie 12% stúpanie. Vietor fúka skôr z boku, ale zatiaľ vládzem v pohode pedálovať. Pred Vrábľami prejdem cez železničnú trať dolu do mesta, či zatiaľ len do mestskej časti Dyčka. Na cyklochodníku obieham pár a počujem "Piči" Hovorím: "Nie piči, ale bicykel". Kaštieľ, t.č. fara vo Vrábľoch za múrom,  ale satisfakciou je pekný neorománsky kostolík z počiatku 20st.  

Šikmú vež majú aj vo Vrábľoch na kostole Preblahoslavenej Panny Márie.

   Hľadám Schickov kaštieľ. Je oproti autobusovej stanici, no pre zmenu je v ňom stredná odborná škola. Po ceste č.511 šliapem k odbočke na dedinku s poetickým názvom - Tehla. Vďaka vetru ani necítim mierne stúpanie.  Presne o 10.30 volá žena, kde som. Keď jej poviem, že mierim do Štúrova,  vytočí ju, že som nedal vedieť kam a kedy idem. Aspoň na lístku v kuchyni. V piatok večer som síce hovoril,  že sa chystám na bicykel, ale asi len vágne. No nič, dnes si usteliem v obývačke. V mizernej nálade šliapem do kopca nad Tehlou. Míňam odbočku na hájovňu a fičím dolu do obce. Objavujú sa aj maďarské názvy. Tohol. Zaujímavé, že stavebná tehla sa pritom povie inak. Zastavím pred mapou, aby som pozrel kam ďalej.  Odbáčam doľava na Iňu a Lok. Zasa stúpanie lesom. V Lok sa po dedine premáva kopec cigánov. Každý siedmy obyvateľ je z kultúrne znevýhodnenej menšiny. Kopce načas končia a idem po rovinke do Kalnej nad Hronom. Vo vinotéke pýtam pohľadnice, ale od pani obdržím zasa iný typ výhovorky: "Sú objednané". Smola (obec mi ich neskôr pošle). Prekročím Hron a oddychujem pri Dome Bojovej slávy.  Kulisu mi robí tank T34. 

Koncom marca 1945 začala Sovietska armáda prekročením Hrona v Kalnej Bratislavsko-brniansku operáciu.

    Je už viac menej slnečno a pol dvanástej. Pri ukusovaní z makovníka, či neskôr z pagáča, pozerám tiež do mapy. Čaká ma horší úsek cesty po Pohronskej magistrále. Ak to nepôjde, prebehnem na asfaltku. Poľnou cestou sa teda kodŕcam pár kilometrov. Spomaľuje ma, preto za Dolnou Sečou opúšťam hrádzu a idem na riadnu cestu. Nie je nejaká rušná a napokon vo Vyšnom nad Hronom aj tak magistrála ide po nej. Až do Šaroviec, kde trasa ide kúsok ponad Hron po ceste prvej triedy. V Šarovciach opúšťam relatívne rušnú cestu č.76 do Štúrova a o5 sa motám v džungli pri rieke.

    Po dažďoch sú občas blatisté úseky, ktorým sa beznádejne snažím vyhnúť. Letmo pozriem na relatívne nové vodné dielo Želiezovce s tichými bláznami na brehu. Tabuľka ukazuje do Štúrova vyše 46km. Vlak 16.12 by som mal stihnúť. V Želiezovciach si urobím zachádzku do anglického parku, kde je kaštieľ. Najprv zvoním pri dverách domu Franza Schuberta, ale je v ňom tma. Franz mi pochopiteľne nepríde otvoriť, ale domček by otvorený mal byť.  Idem teda 200m k Esterházyovskemu kaštieľu. 

Klasicistický kaštieľ bol v 19st. letné sídlo Esterházyovcov.

    Dvere sú otvorené. Vojdem dnu a zavolá ma starší pán. Toť samotná legenda sedemtisícových Želiezoviec Pavel Palko. Je s ním v miestnosti jedna domáca pani. Ukáže mi zrekonštruovanú izbu, kde dával hodiny klavíra sám virtuóz kontese Karolíne Esterházy. Pýtam sa na pohľadnice, ale počujem zase inú variáciu na tému prečo nie sú:  "Včera som predal poslednú".  Ukáže nám ešte jednu zaujímavosť,  a to kuchyňu.  Teda, len torzo. Kaštieľ je v dezolátnom stave a rekonštrukcia prebieha pomaly. V kuchyni varil slávny Franz Sacher. Jeho tortu podľa 200 ročného receptu môžeme v miestnej cukrárni ochutnať.  Dnes za 1,80Eur o pár rokov za 6Eur v obnovenej kuchyni, kde teraz stojíme. Jeho syn Eduard Sacher sa narodil v Želiezovciach. Preslávil sa sieťou 5* hotelov a kaviarní. 

Gróf Esterházy postavil Soví zámoček pre skladateľa F.Schuberta.

    Pán Palko mi svojim svojským humorom pozdvihol trocha náladu. Najmä keď strčil hlavu do do pece, nech precítime vôňu po Sacherovi. On nemá po kovide čuch.  Pani si fotí zadymené steny.  Na pamiatku mi podaruje guľatú kľúčenku, v ktorej je pršiplášť. Obaja ma pozývajú do mesta a neviem  kde všade, no pred sebou mám takmer 40km. Vrátim sa cez most ponad Hron na Pohronskú magistrálu, ktorá sa od rieky odkláňa. Cez polia idem k osade Mária. Nikde nič, rómske domčeky s obyvateľmi na priedomí, drsný to kraj. Pred odbočením na cestu je za stokou Perec prudké stúpanie. A potom ďalšie výškové metre zo 600, ktoré dnes nastúpam. Aspoň sú vyhliadky na krajinu v okolí Hrona. Polostep, za ktorou sú kopce. Kukurica a slnečnice do nekonečna.

Ďarmotský rybník v Sikenčike.

    V studenom vzduchu je ďaleko vidieť - do Levíc, Mochoviec. Komíny elektrárne ma sprevádzajú celú cestu od Golianova. Zletím do Šalova. O5 chvíľu po rovinke. V Zalaba je festival varenia gulášu Szikince. Prekvapí má železničná trať do Šiach. To už je skôr rarita. Ale stále aktívna. Ďalšia malá dedinka na ceste je Sikenička. O5 si spravím odbočku k rozhľadni. Trek pohodím do kríkov a zamknem. Pešo prejdem po rozrytom chodníku do kopca popri vinohradoch tých pár výškových metrov. Krásna vyhliadka na Pohronie, či Novohradské vrchy na opačnej strane.

   Vidím už aj pohorie Burda. Pod ním je môj cieľ. Za dedinou ukusujem z banána. Stretám konečne cyklistov. Mamil. Priblížim sa k rieke, ale ešte ju neprekročím. Hoci by som si cez Kamenný Most cestu skrátil. Verný Pohronskej magistrále idem doľava. Za Malou nad Hronom ma čaká ďalšie 12% stúpanie.  Našťastie krátke.  Vynorím sa z lesa a predo mnou sa objaví bazilika Ostrihom. Konečne. Už len zletím do Kamenice nad Hronom. Magistrálu za mostom opustím a idem po komunikácii. Rušnej,  ale k Dunaju sa dostanem kratšou cestou ako po hrádzi. Štúrovo po troch návštevách celkom poznám.  Zostáva mi posledná krátka etapa z dnešných 128km a stúpanie na stanicu. V centre je signál WiFi (väčšinou v centrách miest je signál zdarma), preto si kúpim lístky na vlak. Pre bicykel som kúpil ráno sieťový. Musel som zvoliť zvlášť zo Štúrova do Nových Zámkov a potom ďalší domov. Neviem, prečo ma systém dával do medzinárodného expresu. Oproti idú backpackeri šliapajúci Dunajskú cyklocestu. V staničnej retro krčme si dám veľkú kofolu za 2Eur. Zjem makový hrebeň a pagáč. Celá stanica pôsobí skôr ako vintage z osemdesiatok. Je to vôbec dnes ešte možné? Štúrovská stanica má ďalšie špecifikum v zaujímavých rušňoch.  

Lokomotíva rady 753.6 (Bizón) je vlastne derivát Okuliarnika s novým čelom.

    Načas opúšťame Párkány. V Nových Zámkoch čakáme na pripoj Metropolitan z Budapešti a neberieme meškanie 10min. Vedľa môjho Treku zaparkuje cesťák LaPierre obézny arogantný týpek s charizmou rozštelovaného budíka. Vyšachuje pána s kufrom  aby si videl na svoj 2400Eur bicykel. Do reči sa s ním dám až pred Nitrou. Uvoľním miesto pani s bicyklom. V Šahách pristúpia traja pubertiaci, ktorí si drbnú bicykle do hajzla. Nestretne sa to s pochopením cestujúcich,  hoci som ich upozorňoval.  "Veď hajzel je aj vedľa", odvrknú. V Rišňovciach naberieme ďalšie meškanie, lebo čakáme na križovanie vlakov.  Je jasné,  že prípoj nestihnem. Ani nemám aký. Po vystúpení v Lepáku sága pokračuje meškaním rýchlika. Na hodinu sa prilepím na nástupišti č.2. Pre poruchu semaforu vo Sv. Juri, vlaky nabrali hodinové meškanie (porucha trvala ďalšie dva dni).  Do Hlohovca mi spríjemňuje cestu opitý cigán cestujúci na čierno. Volám drahej, že vlak mešká. Domov prídem až po ôsmej. Trasa je veľmi pekná a ani som nestihol pozrieť všetky lákadlá na nej. Je dlhá a náročná hlavne v závere, keď ešte čakajú stúpania. Pritom ani nie je veľké prevýšenie, iba nejakých 400m. Možno sa do Štúrova na dvoch kolesách ešte vrátim spolu s drahou cestou do Hungárie.

Cyklohaluzice XIII

    V jedno slnečné nedeľné dopoludnie som vybehol blízko domu na známe miesto odpočinku generála Štefánika. Jeden pokus už mám za sebou, ale vtedy ma vrátil čas. Domov by som došiel za tmy. Dnes sa teploty mali blížiť k 30°C, preto sa snažím vypadnúť, čo najskôr. Napokon štartujem takmer o trištvrte na deväť. Volím trasu cez Prašník, ktorá výškové metre do Košarísk naberá postupne. Ani cesta nie je taká rušná. 

    Z Košarísk sa spúšťam dolu popri vodnej nádrži do Brezovej. Ľudia už sedia v centre na ranej kávičke a ja šliapem prepotený do kopca. Po 10h ešte nie je také teplo, ale je to tak na hrane. Cesta najprv ide otvorenou krajinou, potom sa ponorí do lesa. V tieni sa hneď ide lepšie. Nie je to veľké stúpanie, zvládam šliapať na 2. prevodovom stupni, no je dlhé. Obieha ma traktor, ktorý na vlečke vezie dve pneumatiky. V tom smrade aj dýcha sa mi lepšie. Oproti sa rúti pár cyklistov a už som pomaly hore. Od poslednej návštevy mohyly ma príjemne prekvapilo nové návštevné centrum. Pohľadnicu neberiem. Nejakú už mám a ani by som ju nemal kde dať. Vyšliapem k mohyle a pešo pokračujem na jej druhý koniec. 

    Motám sa v okolí mohyly. Mám zo sebou i binokulár a kochám sa výhľadmi. I napriek oparu, je slušná dohľadnosť. O 11h odomykám bicykel a po modro značenom chodníku sa púšťam na východ po lesnej ceste. Klesanie je na pár metroch dosť prudké a na kamenistej ceste. Veľmi opatrne teda schádzam.

    Za rozcestníkom Chrbát Bradla začína asfaltová cesta. Znova stúpam k Zadnému vŕšku. Oproti sa rútia cyklisti. Prvý zakričí: "Kolo!" a vyhýbajú sa. Od križovatky Široké Bradlo konečne ide cesta už iba dolu. Preletím okolo kríža nad Košariskami. Nejdem do dediny, ale odbáčam doľava na Podkylavu. Vidím kopec cyklistov šliapať hore. Mňa cestou dolu brzdí protivietor. Trasu poznám, no v opačnom smere. Podkylava, Boory, cigáni. Dobré je, že do Prašníka viac klesám ako stúpam. Po 3,5h a 61km brzdím pred domom.

Rodný kraj mojich rodičov a prarodičov.

    Cyklohaluzice pokračujú aj za hranicami všedných dní. Keď už som bol dosť odpočinutý, vymočený (bez narážok) v Jadrane a mal na sebe viac soli ako je v bani Bochnia, rozhodol som sa v horúce popoludnie požičať si v blízkom kempe kolimahu. Za 10Eur na tri hodiny. Nič sa však nestane, keď ju vrátim neskôr. Dlho som vyberal. Pánsky na cesty bol príliš veľký, horské mali široké gumy. Zamestnanec kempu už bol zo mňa na uterák. Napokon som si vybral dámsky, značky Fuji Traverse. Tiež horský, ale s užšími gumami. Označený bol nálepkou 27.

Požičaný bicykel s volacím znakom "Fuji 27". V pozadí Galjšenak a Pašman.

     Horúčavy kulminovali, preto som počkal hodinku do 15h. Niežeby boli bohvieako teploty menšie, ale nudil som sa v kontajneri. I doma jazdím v tridsiatkach. Do batoha som hodil vodu, jablko a zrkadlovku. Po Eurovelo 8 (Mediteránna cyklocesta) som šliapal na juh do Pakoštane. Odbočku som si spravil na rozhľadňu nad Crvenou lukou. Pod ňou parkujú domáci idúci dole k moru. Je to zadarmo, prečo nie? Akurát bordel by tam nemuseli nechávať. 

Veža nie ja na kopci len pre turistov. Slúži hlavne ako pozorovateľňa požiarov.

    V páliacom slnku šliapem do kopca nad prímorským mestečkom. Od vykrývačov mobilného signálu letím dolu po Kninskej na hlavnú cestu Kralijce Jelene. Po nej rovno k prístavu. Infocentrum zavreté (aj tak v nich nič nepredávajú), pohľadnicu si kúpim v novinovom stánku. Idem na betónové mólo. Na rozpálenej ploche sa utáborili Slováci. Pár záberov a šliapem hore na východ.

Pomerne nový katolícky kostol Nanebovzatia Pána z r.1906.

    Prekrížim Jadranskú automagistrálu a za reťazcom Plodine som pri Vranskom jazere. Poteší ma nový cyklochodník. Nie však na dlho. Symbolický nový chodníček končí za "priemyselnou zónou" a odteraz pôjdem iba po ceste. Zastavím sa v návštevnom centre Vranského jazera. Pohľadnica za nekresťanské 2Eur, vstup na drevený chodník 5Eur. Pokračujem ďalej do dedinky Vrane. Motám sa pri trstinových lánoch, no vodu nevidím. Iba čo strácam čas. Dominantou historickej obce je Maškovica han, čo je bývalá turecká pevnosť. Stála na samom cípe Osmanskej ríše a bola najväčšou v Chorvátsku.

Zo Starého hradu z 12st. zostala len ruina.

    Navštívim aj renovovanú pevnosť, kde je teraz dobový hotel, no pohľadnicu nemajú. Poza pevnosť po poľnej ceste sa napojím na MTB cestu v štvrti Majdan. Fučiac do 76m vysokého kopca Mulo sa mi postupne otvára panoráma najväčšieho sladkovodného jazera v Chorvátsku. Znova odbočím na vyhliadku, kde je kamenný bunker. Dvakrát by som nehádal, že slúžil ako pozorovateľňa počas vojny v deväťdesiatych rokoch.

    Nasleduje ešte menšie stúpanie a potom len dolu k jazeru. Strmá cesta je posiata veľkými kameňmi a zosadnem pokiaľ nie som dolu. Mal by som byť veľmi blízko jazera, no vodu aj tak nevidím. Popri záhradách, kde chovajú prasce, či hydinu a pestujú melóny idem na hlavnú cestu do Pakoštane. Na pravej strane vidím studničku, ale neodvažujem sa piť. Iba sa ovlažím.

   Na moste cez prívodný kanál má nejaká týpenka odstavené auto a nakladajú ho na odťahovák. Výhodu má môj bicykel, s ktorým prekľučkujem pomedzi stojace autá. V návštevníckom centre zo zažmúrenými očami vyberiem pohľadnicu. Za tie 2 Eur ani jedna nie je oslnivá. Uvažujem kúpiť aj domáci melón, ale mám pred sebou dobrých 10km a trepať sa mi do Biogradu nechce 3-4kg navyše. Z Pakoštane pokračujem skratkou na Jadranskú magistrálu. Do Biogradu je mierne stúpanie a navyše aj protivietor sa mi postará o udržanie kondičky. Upúta ma zrazená korytnačka. Som ešte nevidel rozdrvený žltohnedý pancier a čiernu mŕtvolu v ňom. Po 35km prichádzam do kempu s viac ako hodinovým meškaním. Bicykel hodím do stojana. Akurát tam chlapík vyťahuje iné. Nejaký ovad alebo čo sa mi dostane pod tričko a poštípe ma. Navyše v nohách pichajú malé ostne z rastlín. V stánku kúpim polovicu veľkého melóna. Dedko pozná Trenčín i Poprad. Slovensko sa mu páči. A tak melón mám za 4Eur. Aký krátky výlet, a čo všetko mi dal.

    V horúcu augustovú nedeľu, keď deti prázdninovali u švagrinej, som sa rozhodol prepojiť Vážsku cyklomagistrálu s Ponitrianskou. Ráno vstávam o 6h, nech začnem šliapať, čo najskôr. Vlakom idem do Žiliny. V Dubnici pristúpia dvaja týpkovia v mojom veku. Spomínajú na vojenčenie v Komárne ako bigoši. Dnes idú cyklochodníkom do Terchovej. V Žiline si zaželáme šťastnú cestu. 10min. čakám na Express do Vrútok. Na tento kúsok som si musel kúpiť miestenku pre bicykel. Zbytočne, sprievodca sa za tých 20min pod Strečnom neukázal. Kúpil som si i celosieťový lístok pre Trek a o5 zbytočne. Ani vlak z Krpelian do Vrútok sa neukázal, keď som ho čakal. Pred deviatou vyskakujem na perón vrútkovskej stanice. Idem na druhý koniec, kde je podchod. Poza železničné opravovne si skrátim cestu.

Kafemlejnek pred železničnými opravovňami dostal v r.2024 nový kabát.

    Novým cyklomostom prekleniem kanál a som v Turčianskych Kľačanoch. O deviatej ráno sa v okolí motajú len dôchodcovia. Pokračujem na východ popri derivačnom kanáli. Vľavo je jazero Ontário. Kedysi sa pod Malým Kriváňom i kúpalo, dnes je jazero zarastené ako hornostredské jazerá a slúži pre tichých bláznov. V Sučanoch je elektráreň a prvé stúpanie. Za Turanmi končí asfaltka a kodŕcam sa po poľnej ceste. Udupanou hlinou sa nejde zle. Lepšie je ísť spodom, kde je chodník vyjazdený.

    Pod železničným mostom je 50-60cm priechod. Už vidím most do Nolčova. Opúšťam cyklotrasu a po zeleno značenom turistickom chodníku prejdem ponad Váh k Nolčovu. Je asfaltový, takže v pohode. Neodbočím doprava k dedine, ale doľava na Krpeľany. Po miestnej komunikácii dôjdem po necelých 3km na začiatok Vážskej kaskády.

    Pokračujem kúsok na stanicu. Na moje nemilé prekvapkanie vlak do Vrútok cez víkend nejazdí. Netuším, ako som si to mohol takto blbo pozrieť. Neveriacky čakám na zázrak 10min., ale príde vlak na opačný smer. Takže do Vrútok budem musieť šliapať s5. No určite nepôjdem tou istou trasou. Preto ani dlho nerozmýšľam a vybehnem na I18. Veľmi rušná cesta a nie je jednoduché napojiť sa na trasu. Premávka veľmi neutíchne ani za diaľničným privádzačom. Ale potrebujem dohnať čas. Síce som vyhodil zbytočné peniaze za celosieťový lístok, ale som sa neodviezol a ušetril za lístok pre seba. 

Vodná elektráreň Sučany.

    O5 mám problém sa dostať pred Martinom z I18 na Priekopskú a cyklochodník. Nie je šanca proste odbočiť. Naveľa som sa domotal na nový cyklochodník z Vrútok do Martina. Po kilometri končí na detskom ihrisku. Lepšie je ísť po ľavej strane riečky Turiec, kde vyzerá dlhší. Alebo po hlavnej ceste. Takto sa motám popri obchodných centrách. Aj tak musím na križovatke pri atletickom štadióne prejsť na druhú stranu. Po pár stovák metroch o5 cez Turiec. Nerozumiem, prečo sú hneď za sebou dve lávky. Idem do centra, kde spravím pár záberov. 

Národný dom v Martine bol postavený za neuveriteľných 8 mesiacov. Dnes ani cyklochodník nepostavia.

    Pohľadnicu nikde nekúpim. Nejaké ženy ma lákajú do galérie, ale pohľadnice majú len z aktuálnej výstavy. Vraciam sa k železničnej trati popri ktorej ide čiastočne cyklochodník. Ak by som sa chcel vyhnúť centru, najlepšie je ísť stále popri trati po Novákovej a Bottovej. V štvrti Jahodníky končia troleje a ja prechádzam na druhú stranu koľají. Napájam sa na Znievsku cyklomagistrálu. Za Martinom ma čaká kúsok po poľnej ceste. Asfalt sa objaví až pred Košťanmi nad Turcom. Oficiálne pokračuje magistrála do Trebostova a Valče, no ja idem rovno do Príboviec. Stretám zopár cyklistov oproti i na žiletkách.

Cyklochodníky sú všelijaké. Tento je na letiskovej dráhe pri Košťanoch.

    Hoci cesta za letiskom nie je bohviečo. Obieham päticu električiek roztiahnutých na ceste, ktorí viac kvákajú ako šliapu. V Rakove ma čaká prvé seriózne stúpanie nad Turiec a Kláštorské lúky. Otvárajú sa i pekné výhľady na Malú Fatru. Vo Valentovej sa rútim dolu kopcom, no chyba lávky. Na Blatnicu som mal odbočiť hneď na začiatku. Takže zasa stúpam ako vonkajšia teplota, ale zatiaľ je to v pohode. Pred Blatnicou si vychutnávam panorámu Tlstej a Ostrej. Hrad Blatnica je učupený pod masívom Tlstej. 

    V Blatnici idem k ústiu Gaderskej doliny. Parkovisko je napoludnie plné a vidím čakať pred rampou auto. Rodinka je v Gaderke a chlap čaká v aute, kým iné auto uvoľní plochu. 500m navyše do dediny sa nikomu nechce. Stánok so suvenírmi je otvorený. Mladý chalanisko tvrdí, že pohľadnicu nemajú. Vravím mu, že roky zháňam pohľadnicu Blatnice. Naveľa vyhrabe odkiaľsi pár pohľadníc. No nevie cenu. "Dám Vám 2Eur za ňu", vravím mu priškrteným, vyschnutým hlasom. Pozrie do nejakého papiera, kde má staré ceny. Vypýta za jednu 10c. Toľko nestála ani v Zatore. Beriem dve, poďakujem sa a vraciam sa na Turčiansku cyklomagistrálu. 

Rodný dom autora "Slávy dcéry" v Mošovciach.

    Napoludnie ma čaká prudšie stúpanie do Mošoviec a ďalšie za kempom Drienok. Sprvu si myslím, že budem tlačiť, ale nejako kopce dám. Za Turčianskym Michalom opúšťam magistrálu a idem do centra Teplíc (magistrála ho obchádza a oblúkom sa vracia do kúpeľov). 

Najstarší a najkrajší symbol Turčianskych Teplíc-Modrý kúpeľ.

    Baží sa mi po kofole. Voda sa mi uvarila v bicykli, rád by som sa osviežil. Zastavujem pri prvej reštike Central na promenáde. Objednám si veľkú kofolu. Sedím pred lokálom a uhryzujem z makového koláča z domu. Kofola stála 3.50Eur, pomaly ako v Tatrách. Koláč nedojem, som plný. Čaká ma naj stúpanie na trase. Pýtam sa na vodu v prameni Kollár. Nikto nevie, či je teplá alebo studená. Nebudem riskovať 40°C vodu a chladnú si naberiem v hajzli reštiky. Dobre som spravil. Po 15min. odpočinku pokračujem popri Modrom kúpeli krásnym parkom na koniec mestečka. 

Spojenie umenia a prírody v Parku slávy v Tur. Tepliciach.

    Plynule prejdem do Dolnej Štubne. Prekročím trať a obchádzam veľké poľnohosp. družstvo s ubytovňami. Na križovatke opúšťam Turčiansku cyklomagistrálu, ktorá pokračuje do Kremnice a vydám sa po modrej na Sklené. Torzá semaforov dávajú tušiť, že kedysi viedla naprieč cestou dráha poľného letiska. Ponorím sa do tieňa stromov Rovnej hory. Obec vybudovala z Eurofondov nádherný 3km cyklochodník. Do lesa je zákaz vjazdu áut. Lesy sú zelené a machové. Musí tu byť kopa hríbače a božský kľud. 

Turiec zrovna nehýri cyklochodníkmi, ale tento je super.

    V nekonečne dlhej dedine Sklené začína stúpanie až za obcou. V tom poslednom, najstrmšom, kolimahu tlačím. Od Sklenianskych lúk sa teším na klesanie k Remate. Poľná cesta síce nestúpa, no je posiata kameňmi. Kedysi viedla popod Bôrovou a Bralovou skalou asfaltka. Dnes zostalo z nej torzo. Absolútne nevhodné pre môj cesťák. Často v strmých úsekoch zosadnem a tlačím bicykel. Stretám rodinku, ktorú upozorňujem na hnusnú cestu. Fakt hnusnú. Aj to vodovodné potrubie trčí z falitnej cesty. Lepšie je ísť trasu opačne, keď už musím tlačiť, nech je to do kopca. 

Cesta do Rematy. Kontrast s novou asfaltkou do Skleného.

     Aspoň od Rematy letím na hlavnú cestu ako víchor. Z Ráztočna nevymýšľam a idem po ceste č.9. Dá sa ísť aj cez hory, lesy, ale rád by som stihol vlak z Prievidze. A ani to nie je pre cesťák. Zostáva mi posledných 12km na stanicu. Idem dolu kopcom, no proti vetru po Veľkú Čausu. Obchádzam kemp Pacho a v lebečnej dutine mi skrsne nápad na stanovanie.

Pred Prievidzou je posledné stúpanie. Svetelná tabuľa ukazuje 32°C a vozovka nádherných 50°C! Vyšľap nie je nič, čoby som niekedy nešiel, no teploty na tabuli ma totálne demotivovali a kašlem na šliapanie. Jednoducho Trek na rušnej ceste tlačím do kopca. Únava a horko robia svoje. Potom sa už len zveziem do Prievidze. Trocha si cestu predĺžim tým, že neodbočím na prvej križovatke, ale až podľa smerovníka "Centrum". Navyše musím bicykel preniesť cez koľaje. Popri Handlovke za firmou Nestlé odbočím k stanici.

Handlovka.

   Po 104km a prevýšení 617m sa vypínam z pedálov. Zachytím nejakú slabú wi-fi a kúpim si lístok domov. V staničnej krčme na stojáka medzi štamgastmi rýchlo do seba nalejem kofolu. Za 1.50Eur. Aj tak chutila. Po štvrtej sa nalodím na plný rýchlik Bojnice. 3 vagóny sú len takt tak. Vlastne, kam všetci cestujú, keď nie je škola? Po Partizánske sedím s jedným pánom v dôchodkovom veku. Mal tiež 4 roky Trek, no presedlal na električku Specialized. Vlak sa v Topoľčanoch neskutočne zaplní a stojím vedľa bicykla. Môžem si ešte vybrať: slnko alebo saunu. Rozhodujem sa opustiť klimatizovaný oddiel a o5 sa potím vo vlastnej šťave.  Počas dlhších prestávok sa schladím pred vozňom na čerstvom vetre. Po takmer 3h som s prestupom v Lepáku doma. Na Turiec sa s dvojkolesákom ešte niekedy vrátim a prejdem si malofatranské podhorie.