Už je to 30 rokov, čo sme drali lavice v bývalých kasárňach patriacich pod letecké opravovne. Boli sme tretí ročník, ktorý chodil do školy v areáli LOT.
Bývalí spolužiaci naplánovali, po hádam aj 10-tich rokoch, o5 stretnutie. Úlohy si rozdelili traja medzi sebou. Napoludnie sme sa stretli v škole. Privítal nás riaditeľ p.Holubek, ktorý tu je ako jeden z posledných mohykánov od počiatku vekov školy. Vchod je už spredu budovy, za našich čias bol zboku. Z bývalého vestibulu je teraz výstavná miestnosť. Okrem modelov aj pôsobivé čiernobiele foto na tému EÚ a Slovensko. Dvaja študenti sa v súťaži umiestnili v prvej 20. My pamätáme ešte aj "stráž" pri vchode. Pár teplých slov na uvítanie od spolužiaka J. i p. riaditeľa. Darovali sme mu podpísaný obraz legendy MiG-29 a on nám rozdal odznáčiky s logom školy. Potom nám ukázal učebne. Lavice boli prázdne, študenti dostali dnes voľno. V prvej učebni, kde sme prvý rok trávili asi najviac času, sa rozhovoril o škole. Odborná škola pripravujúca mechanikov a avionikov (lejzyonikov, ako im hanlivo hovoria mechanici) je jediná štátna škola na svete. Súkromné školy sú síce lepšie vybavené, ale neprepájajú teóriu s praxou v opravovniach. V tomto je unikátna. Spolužiak P. bol zvedavý na moduly, takže sa p.Holubek pomerne obsiahle rozhovoril o nich. V žiadnom prípade by nechcel z kuchára urobiť niekoľko týždňovým kurzom mechanika. V poslednom roku sa rozbehol záujem o mechanikov a chodia robiť firmy ako Ryanair, či Austrian nábory. Záujem je aj zo strany mladých ľudí, no kapacitne škola prijme tak tretinu hlásiacich sa. Fundovaných mechanikov je nedostatok. Kým čosi vybavoval so sekretárkou, premiestnili sme sa na opačný koniec budovy do odbornej učebne. Cez chodbu lemovanou maturitnými tablami. Kde je to naše? Bolo to výškové kormidlo z nejakej vojenskej mašiny. V učebni je stále ten istý motor AI-25W z dopravného lietadla. Záujem mladých je, riaditeľ by chcel navýšiť kapacitu školy. Tak sme sa dostali k jeho víziám, kým odíde do dôchodku. Nastaviť ďalšie poschodie, odkúpiť barabizne vedľa, či aspoň rozšíriť praktické dielne. Ako to už pri štátnych ustanovizniach býva, o pozemky a budovy majú záujem aj iní papaláši. Presunuli sme sa popri telocvični do dielní. Kedysi sme chodili vonkajškom a v telocvični robili na Delfínoch. V zime nám kúrili ohrievače na letecké palivo. A my sme si opekali chleba s chuťou kerozínu. Unimobunky, kde sme sa prezliekali stále stoja. Je v nich bordel. Prevzala si nás p. Bitarovská, zástupkyňa pre odborný výcvik. Poukazovala nám niektoré dielne. Ani tie sa veľmi nezmenili. Stále sú v nich motory M-601. Zmizli akurát piestové M-337 (okrem jedného). Jeden turbovrtuľový motor šikovní študenti spojazdnili. Obrábacie stroje odišli na večný repas. Učni sa na nich už neučia. Vôňa benzínu a oleja je však prítomná aj po rokoch. Na mieste obrábacích strojov sú teraz automechanici. Vonkajškom sme prešli k bývalým internátom. V súčasnosti majú bývanie študenti na druhej strane Váhu na Dopravnej škole. Vozí ich po dohode autobus. Zmizli aj drevené búdy. Z internátov sú o5 dielne. Riaditeľ vtipkoval: "Máte filcky?", pýta sa učeň vo výdajni. "Dúfam, že nie. Ale asi ste mysleli blicky", odpovie pani vo výdajni. My sme zasa chodili pre kýbel kompresie. Keď sme nejakého spolužiaka videli po dielňach kráčať s vedrom, rehotali sme sa. Zastali sme potom vonku za dielňami, kde parkuje vrtuľník Mi-2 a kopa haraburdia. P. Holubek sa rozhovoril ešte o automechanikoch a požiarnych technikoch. On je vyučený automechanik, ale už je z neho ekonóm a k autám ani nepričuchne. Rozpravou o diagnostike a maturitách sme vlastne skončili. Foto na pamiatku a rozlúčili sme sa. Ďalšia zastávka bola na cintoríne, kde nám už 16 rokov odpočíva spolužiak J. Má krásny výhľad no rodné mesto, ale bohužiaľ ho už nevidí. Mali sme takmer hodinu čas, preto sa presunuli do penziónu Formula pod cintorínom. Niektorí chalani v penzióne bývali. Zakufroval som až takmer k nemocnici a po jednosmerkách sa vracal s5. Vo Formuli nás čakali ďalší traja spolužiaci, ktorí pricestovali vlakom z Bratislavy. Každý si dal pivo, či kofolu a pomaly sme sa premiestnili znova na letisko k penziónu. Mali sme tam večeru. Predtým, než sme vošli, si nás spolužiak skasíroval 60Eur, čo bolo hodne. Kartou sa kvôli transakčnej dani nedalo platiť. Mne ostalo tak na jednu veľkú kofolu a nebol som jediný. Samozrejme prišla nás pozrieť aj triedna G. a p. Profesor B. (minulý rok na kúpalisku som započul, že už nie je medzi nami. Takže pre mňa prekvapkanie. Prajem mu dlhý život). Ako sme sa usadili, začali chystať švédske stoly. Hladoši sa na ne vrhli. Ešte sme neboli komplet, preto ani oficiálne stretávka nezačala. Tí traja z Formule boli na ceste pešo k nám, ale muzikanti v bruchu boli hlasnejší. Postupne sme sa zišli takmer celá banda. Až na troch, ktorí už nikdy neprídu, potom na jedného, na ktorého sme zabudli a na ďalšieho, ktorý sa zabudol sám (týmto pozdravujem spolusediaceho M.). Čo je fantastický počet a veľmi ma to potešilo. Určite aj ostatných chalanov. Tak sme pri klobáskach, či rezňoch a pive zaspomínali. Leteckí mechanici väčšinou pracujú tak, že si založia eseročku a aerolinky si ich najímajú. Dvaja sú švagrovia. Vojaci sú už všetci na dôchodku. Buď robia ako civili pre armádu, alebo si užívajú. Triedna dostala kyticu a fľašu, ako aj p. Profesor. Pár dojímavých slov, potom spoločná foto vonku pred aerokľudom (pretože sa u nás málo lieta, tá prázdna plocha sa nedá nazvať aeroklub). Kým slnko zapadlo, rozprávali sme sa vonku, vnútri bol zlý vzduch. Až chlad nás zahnal dovnútra. Okolo deviatej profesori odišli taxíkom. Z chalanov som sa ja rozlúčil o pol desiatej ako prvý. Deti boli samé doma, takže som to nejak nechcel naťahovať. Ani tú kofolu som nedopil, podal si s chalanmi ruku, uchmatol malú papierovú spomienku a vyparil sa do tmavej, teplej noci. Dovidenia nabudúce už ako päťdesiatnici.
