2.10.24

Králičák

 


 

Názov expedície: Skajvolk dolina

Heslo: Slunce, bunkre, Sudety - ku Králíčáku v ústrety.


Sudety

     S boľavou hubou od dentálky po pol druhej štartujem Dračicu na vyše 230km cestu na pomedzie Čiech a Moravy. Tentoraz na sever kamsi do Sudet. Trasu po Mohelnice viac menej poznám. Napriek tomu ma prekvapí stavba diaľničného navádzača a ocitnem sa nechtiac v metropole na Hané. Zadovážil som si diaľničnú známku, nech sa netrtkám po okreskách. Veľmi ju nevyužijem, ale aj tých 50-60km skráti cestu o pol hodinu. Diaľnicu je treba ako soľ. Cesty sú prepchaté. Aj v Olomouci sa prerábajú komunikácie a trčíme dobrú polhodinu v kolónach. Keby sa nejakí idioti nepredbiehali z pruhu do pruhu, tiež by boli kolóny menšie. Vrcholí žatva a po ceste sa motajú traktory so slamou. Pred Mohelnicami vidím búrkovú oblačnosť nad Jeseníkmi. Pred Zábřehom sme v daždi, našťastie len krátko. Serpentínami sa po ceste č.11 dostanem potom pod Bukovú horu. Na svahu hory, ktorá tvorí začiatok Orlických vrchov ožíva malá dedinka z apartmánových domov. Večer je 17°C, čo je príjemné ochladenie po tridsiatkach u nás doma.

   Názov Sudety pochádza z keltského názvu pre Les divých svíň. Ľudovo sa tak označuje sústava kopcov od Krkonôš po Jeseníky. Nemci na území žili od 13.st., takže sa ani niet veľmi čo diviť, že len s nevoľou prijali v r.1918 nový Československý štát. Na ruku im prišli až nacisti, ktorí násilne pripojili Sudety k "večnej" ríši. Po porážke nacistov nastal divoký odsun Nemcov, prísun Čechov túžiacich po majetku zdarma a neskôr okupácia Sovietskymi vojskami. Zavŕšil to boľševik, ktorý všetko nemecké zničil, spálil. Tým všetkým si v priebehu pár rokov prešli malé obce na úpätí Orlických hôr a Snežníka. 
 
Vodopád Hlubokého potoka na úpätí Malého Sněžníka.
 

    Najprv sa však pri vodárni z roku pána 1906 otočím a v miestnych potravinách si kúpime chľast a sladkosti. Obchodík aj s predavačkou pamätajúcou Gotwalda je typický z čias boľševika. Pred predajňou je miestnosť, kde sedia štamgasti s fľaškovými pivami Holba. Na koženkových lavičkách ako v čakárni u doktora. Oproti býva predavačka, vedľa má malý kšeft. Žena za pultem chvíľu hľadá víno, lokálne. Biele nemá, preto z regála vytiahne nejaké Chardonnay. Chce mi ho zabaliť do baliaceho papiera, čo s úsmevom na perách odmietnem. Sumu ráta na papieri. Pokladňu je vypnutá, má po pracovnej dobe. Babka má otvorené kvôli alkoholikom. Proste ťažký socík. Vyleziem autom hore k nášmu domu. Apartmány rastú ako huby po daždi a stále sa budujú nové. I vedľa nás stále murujú plôtik. Ukrajinsko-česká posádka bývajúca v drevenej maringotke. Zavolám správcovej a dofrčí korpulentná týpka na Golfe. Do rúk mi vloží kľúče od apartmánu č.3 a povie pár slov čo, kde. Hneď za nami prídu štyri mladé babenky. Za nimi ďalších sedem ľudkov do partie. Väčšinou chalanov. Chystá sa žúrka a podobné radovánky. Apartmán je pomerne nový, nový nábytok z neďalekého Poľska, spotrebiče fran. značky Brandt, čistá sprcha i kúpeľňa. Máme celá rodinka spoločnú spálňu. Pozametám muchy pod okenicou, otrasiem zbytky hniezda zo sieťky, pozdravím príšernú sadrovú vranu sediacu na balkóne. Spolu s trblietkami nad okenicou majú odstrašiť lastovičky. Blbne nám pripojenie na internet. Preto sa ideme so ženou prejsť vyššie, kde by mala byť reštika. Pri vleku je nejaká drevená búda. Otvorený je aj bufet. Okrem mrazenej pizze ponúkajú kreatívne nič. Iba cez víkend obohatia menu o nejaké hambáče. Drahá zavolá babám, nech si prídu vybrať mrazenú placku. No kľúče mám ja, preto sa vrátim, zoberiem mikiny a idem hore. Buková je teraz v lete hlavne pre zjazdovkárov na bicykli. Drahá si dá miestne pivo Hanušovice. Ideme na apartmán. Prihrejem si hokaido polievku z domu v mikrovlnke, ktorá má len programy. Čas ako keby sa nedal nastaviť. Min. ohrev je dve a pol minúty. Dojem pizzu. Internet zrazu ide. Možno niekto reštartoval router. Žene telefón už sám ukazuje, kde je pivovar.

Hurka a Skybridge

    Mladí zdola nám dopriali kľudnú noc. Ráno kráčame pred deviatou do blízkej reštaurácie na raňajky. Obsluhy (Ukrajinky) je viac ako hostí. Huba má stále bolí. Bufetové stoly sú skromnejšie ako na Lipne. Dám si sladké koláčiky, ale i tak dojedám vajíčko na mäkko po mladšej. Pobalíme sa a vyrážame. Je po pol desiatej, ešte by sme mohli stihnúť výpravu do bunkra Hurka za Králíkami. I napriek traktoru dorazíme 5min.  pred začatím prehliadky. Chcem platiť kartou, ale v peňaženke je priehradka prázdna. Zaplatím teda 600 kačenek v papierových. Oznamujem nepríjemnú správu výprave. Padlo rozhodnutie, že po prehliadke sa vrátime do apartmánu pohľadať kartu. V podzemnom bunkri je pekná kosa. Komentovaná prehliadka nie je zlá, len bola dlhá. Namiesto 100min. trvalá dobré 2h. Dlhý čas pod zemou nie je rozhodne nič pre klaustrofobikov. Sprievodca rád rozprával a navyše ani nebol sprievodca, ale technik. Mladý brigádnik sa proste ráno nedostavil. 
 
Hurka je najväčšie čs. opevnenie sprístupnené verejnosti.

 
    Bunker nikdy neplnil svoj účel: ČS armádu predali fašistom spojenci, väzni podzemnú továreň nedokončili a výroba sa vlastne nikdy nerozbehla. Zaujímavé, že vojaci, či väzni z tábora nad bunkrom sa cez to všetko nudili a písali na steny. I veľká loď sa ukrýva pod bielym náterom. Povojnová armáda v ňom skladovala muníciu až do r.2008. Ale vymyslené boli bunkre dokonale. A vybudované za dva roky! V okolí obce Králiky a Červenou vodou však fungoval iný koncentračný tábor. Pod zásterkou telekomunikačnej firmy tu väzni vyrábali zameriavače do nemeckých tankov.

    Existujú i 6h prehliadky z výstupom niekde na opačnom konci. Je obed, keď rýchlym krokom opúšťame dlhou chodbou bunker. V kraťasoch, kde som si platobnú kartu včera dal, ju nenájdem. Takže mi vypadla. Prvý krát v živote som ju vytiahol z peňaženky, lebo som nechcel pudilár nosiť celý. Vybehol som ešte do reštaurácie, či náhodou ten kus plastu niekto nenašiel. Negatívne. Volám teda do banky a zablokujem, resp. vlastne zruším kartu. Zároveň cez internet banking požiadam o novú. Nevyzerá, že dakto kartu zneužil. V kraji zaseknutom v 80-tych rokoch ani nie je veľmi kde. Viac už nemôžem urobiť, preto cez Králiky pokračujeme ďalej do Dolní Moravy. Niektoré parkoviská sú už plné. Dračicu odstavujem v údolí na parkovisku č.6. Len potom musíme vystúpať hore k lanovke. Autá idú i vyššie. Tam je tiež veľké parkovisko č.5. Aj dosť voľných miest. Vidíme borcov tlačiť nepojazdné SUV na parkovisko. V okolí rezortu sa stále stavia. Bývať tam musí byť hora zážitkov a hluku. Vo veľkom obchode venovanému mamutovi sa pýtame predavačky na kombo lístok lanovka+ visutý most+mamutia horská dráha. Odporúča nám rozhodnúť sa hore na dráhu vzhľadom na frontu na vozíky. V automate žena kúpi lístky. Som na nej odteraz závislý. Je po druhej hodine a ozývajú sa prázdne bruchá. Vedľa lanovky je bufet. Dám si langoš s kečupom a syrom. Baby hranolčeky s čedar syrom. Syr bol iba v názve. Ako mlsku sme si dal churos so škoricou. Sadáme na lanovku a za pár minút sme hore. Kopec Slamník slúži hlavne downhill cyklistom, ale aj paraglajdistom. No a priťahuje ľudí visutým mostom Skywalk dlhým vyše 700m. 
 
Laná pomáhal ťahať aj dron.

 
    Je jednosmerný, čo nie každý chápe alebo sa mu jednoducho nechce obchádzať lesnou cestou s5. I na konci je turniket. Obzrieme si Ropík, ktorých je na Sudetoch požehnane. Drahá nájde svoju Skybridgovu dolinu, do ktorej sa zje.e. Vecká sú pod chatou Slaměnka. Postavím sa do radu na vozíky a baby zatiaľ kúpia lístky. Dospelí za 440kč. Čakáme takmer hodinu. Keďže máme batohy, musia ísť deti samé na jednej káre. A ja i drahá si pripneme batoh ako spolucestujúceho. Jazda je nezabudnuteľná. Dlhá trať, ani som nebrzdil. Vozík si brzdí sám. Dobehol som pani predo mnou a vozík si o5 brzdil. Jazdu si užila aj drahá, ktorá inak nevyhľadáva podobný adrenalín. Mladšia jazdu komentovala: "Je mi všetko, len nie dobre." Počas jazdy hlásila staršej: " To nebol hlien, čo som vyplula". Na pamiatku sme si poslali foto za 80Kč/ks. Obrovský slamený mamut (najväčší na svete) sa týči nad detským areálom Amálka. Vraj sa na Dolní Morave našli kosti pravekého obra. I obria húpačka pre veľkých. Zídeme skratkou k autu. Trocha hnevá parkomat. Je iba na karty. Zastavujem v Králikoch v Penny. Hezky česky. Nakúpili sme na zajtrajšiu turistiku i blbosti. Baby zatúžili po zmrzline, preto zastavím v Červenej vode. Mliečne už nemá, baby si dajú ovocnú. Ja vybehnem do supermarketu. Aj ten má všeličo a majiteľ Vietnamec. Pred večerou sme sa prešli k vodárni nad rezortom. Na večeru šunka a syrové korbáčiky z domu. Baby si na panvici robia placku. Chvíľu maturujem so zapínaním indukčného sporáka. Je to jednoduché: na plotni musí byť niečo položené, aby sa spustila.
 
 
Králičák
    Ráno ma o5 budí pílenie stromov pri zjazdovke. Majiteľ domu kosí trávnik. Spočiatku je krásny slnečný deň, poobede postupne pribúdajú mraky. Dievčatá vstávajú o pol deviatej. Na raňajkách je viacej ľudí ako včera. Minul sa pomarančový džús, ale aj sladké koláčiky. Zato volské oči nechcel nikto. Mamičky s miminom na dámskej jazde. Slepičky pražské. Ako jediní sme čakali 15 minút na dopečenie. Aby sme nedali čašníčke totálne košom, pár sme ich zjedli. Vyrážame do Dolní Moravy po desiatej hodine. Ja ešte urobím stopku pred bunkrom Hurka a zvečnil som si ho aj zvonku. Ešte v obchode niečo na pamiatku a nasadáme na sedačkovú lanovku. Je po jedenástej hodine, keď začíname šliapať 20km túru. Začíname po modro značenom chodníku kadiaľ vedie cesta zo Skybridge doliny. Na chodníku k Babuši osamieme. Sprvu ideme impozantnou dolinou Malej Moravy. Za lesnou chatou sme o5 na modrom chodníku a stúpame na kopec Podbělka. Na ňom je malý túlavý kameň v modrom. Skončí v našom batohu. Z juhu prichádza nejaký pár. Asi šli priamo cez Slamník. Ale kratšie po neoznačených chodníkoch to zrovna nie je. Lesný chodník pokračuje takmer priamo popri betónových ropíkoch až na ďalší vrch Sušina. Odtiaľ schádzame do sedla Stříbrná. Odkrývajú sa výhľady na Hrubý Jeseník. Idem so staršou, mamina s mladšou, sú asi minútku za nami. Idú tempom, ktoré im vyhovuje. Počkáme ich v sedle, kde je križovatka viacero ciest. Sme na hranici s Lechmi. Ako púšťam gašparka si uľaviť, zrovna som otočený kdesi do Poľska na chodník. A nie je osirelý. Baby si dajú mandle v čokoláde a pokračujeme na vrcholové stúpanie. Nie je to nič náročné ako to spočiatku z hrebeňa vyzeralo. Nad pásmom lesa sme pri sloníkovi, ktorý je trocha bokom od chodníka. 
 

 

   Slon na kopci v severnej Morave? Naozaj. Nebojí sa zimy ani vetra - je zo žuly. Sloníka v r.1932 dotrepali pod Snežník nemeckí bohémovia hovoriaci si Jescher (podľa nich je pomenovaný kopec Ještěd nad Libercom), pre ktorých bolo zviera symbolom. Legenda vraví, že ak preskáčeš na jednej nohe 3x okolo sloníka a pohladíš ho na chobote, splní sa ti želanie. V poslednej dobe sú pri sloníkovi dokonca svadobné obrady. Vskutku je milá soška dôstojný symbol Králika s tým, ako si stojí pod vrcholom a hľadí do diaľav.

   Dievky čakajú na chodníku. Škoda je sa symbolu vyhnúť, lebo je ňuňu, ako by povedali pražské slepice. Na poľskej strane kosí partia trávu. Prečo netuším. Pár metrov od bývalej chaty je ďalšia ikona Moravy, prameň rieky. Nie však v plnej sile, ale len symbolický výver. Motá sa okolo neho dosť ľudí. Decká sa ho pokúšajú bezvýsledne upchať. 
 
 
Oficiálny prameň Moravy, ale nie jediný. Vraj ich je ako dní v roku.

 
    Posledné prudké stúpanie je krátke a sme na Králiku. Dominuje mu na poľskej strane veža v tvare soľničky, či smoothovača, ako nazvala kameňo-oceľové monštrum drahá. Postavili ju len pred dvoma rokmi. Ani tie pôvodné veže v romantickom štýle neboli zrovna skvost. Usadíme sa v tráve s výhľadom na rovinaté Poľsko. Dovidieť na Otmuchovskie a Nyskie jazero. Poliaci majú výhodu relatívne blízkej lanovky v Bialej wode a chaty Schronisko. Možno aj preto je ich viacej na Králiku. Baby načnú klobásu a ja vybehnem na rozhľadňu. Vidieť sú pekne Hrubé Jeseníky s Pradědom, či Keprníkom. Na opačnej strane sú Orlické hory. Krásne je vidieť dolina Moravy. Po klobáskach schádzame dolu po červenom chodníku. Obloha sa zaťahuje, neskôr v doline slabo spŕchne. Babám sa veľmi nechcelo ísť ku chate, ale napokon ich presvedčím, že to nie je veľká zachádzka. Dokopy ani nie kilometer navyše. Najstaršia poľská chata i vôňou vo vnútri zodpovedá veku. Čapované nemajú nič, iba vo fľaškách. Jedla ponúkajú rozmanité, ale my sme sýti klobások. Preto kupujeme iba kolu a ja samozrejme pohľadnice. I česká pečiatka sa nájde. Vecká, resp. dvere sú za zloté. Staršej sa akosi podarilo dostať dnu. Povyše chaty je vodný zdroj. Nebola by to moja žena, keby do neodomknutej studne nenakukla. Vyplašila akurát jaštericu. Po pár stoviek metrov sa prehupneme na českú stranu a sme o5 na červenom chodníku. Schádzame dolu a odbočujeme na neoznačený chodník, ktorý tvorí spojnicu na žltý. A žlté sú i kuriatka popri cestičke. Prudšie klesanie až po regulárny chodník. Ten sa vinie popri potoku Morava. Od loveckej chaty Vilemínka ide asfaltová cesta a pre chodidlá je takýto tvrdý povrch zaberák. 
 
 

    Oproti ide Škodovka a za ním bliká horská služba. Niekoho idú ratovať? Džíp sa po chvíli vracia, asi sa obeť hôr povedie s rodinou v Roomsteri. Tešíme sa, že uľavíme nohám, pretože žlto značený chodník preklenie Moravu a ide po lesnej ceste. Lenže nás čaká prekvapkanie. Chodník je uzavretý! Prebiehajú na ňom stavebné práce. Vyzerá, že sa zrútil svah. A ozaj po kilometri počujeme ťažkú techniku na druhej strane rieky. Vrátime sa na asfaltovú cestu, ktorá v podstate kopíruje lesnú, len na opačnej strane. Ale zasa vidíme zopár pekných vodopádov, napr. Hlubokého potoka. Jedna rodinka si k nemu urobila výletík s romantickým fotením. My hľadáme cestou kus odpíleného pňa. A hráme sa hry, nech baby nemyslia na boľavé chodidlá. Cesta dolinou je síce s miernym klesaním, ale dlhá. Konečne sme pri aute. Mohli sme zaparkovať dokonca ešte bližšie na parkovisku č.7 na konečnej busu. V bufete sú i pohľadnice Králika, ale už mám poľské. I Dolní Morava je diera a reštiky sú otvorené do 19, max. 19.30h. Takže pokračujeme do centra Králikov. Tam nás zachráni gril v reštaurácii U Lípy pri svatom Nepomuckom. Lokál už nevarí, ale dvaja týpkovia grilujú. Nápoje sa platia reštike. Objednáme si kuracie steaky a hermelín. Majú docela plno. A hlavne levně. Za jedlo sme dali 400kč, potom ešte za 100kačenek klobásu. Po ôsmej opúšťame mestečko a ideme na apartmán. Ako majú niektorí dar vopchať sa do záberu, iní zasa parkovať. Či je to len sebectvo? Dorazím fľašu vína. Z reštiky Buková sa ozýva ujúkanie ešte aj po desiatej. Mládež pod nami sa baví do pol noci. Dozvedáme sa životné príbehy. S Janou sa vyspal každý, ale týpka, čo jej tu dvorí, neskôr zosmiešni. Až keď pribuchnem spálňové dvere, vyzerá, že sa pomaly rozídu. V apartmánovom dome vyzerá plnka. Elektrické auto sa nabíja odkedy sme prišli.
 
Na kopec Podbělka viedla kedysi lanovka pre stavbu Ropíkov.

 

Metropola Hané

    Ráno ma pre zmenu zobudila pred siedmou staršia, ktorá bola na vecku. Partia murárov už po siedmej roztočila miešačku. Stávajú oproti plot. Bývajú v starej zelenej maringotke. Areál sa rozrastá o nové apartmánové domy, no niektoré miesta zdá sa , že zostanú naveky zarastené trávou. Odchádzajú aj mládežníci. Na raňajkách nás čakajú dve misy koláčikov. Hostia poučení zo včera si berú popredu. Ja si dám trocha cereálií s jogurtom a dva koláčiky. Pražské matky kúpu deti vo vode bez chlóru. Neviem, či teda vo Vltave alebo im lejú do vane Lucku. Na pranie používajú rozpustné tablety eko a do myčudy len Somat. Dnes porušili bio, raw stravu a napchávajú sa paštétami a dopekanými koláčikmi. Ktosi vysvietil automat na nápoje na zeleno, ale zdarma sú len nejaké džúsy, nie limčy. Nenápadne sa vytratíme z reštiky. Drahá nás pobalí, vynesieme smeti, odovzdám kľúče a po desiatej už smerujem Dračicu na juh. Dnes sa akosi každý ženie na cestách. Po hodine stojím na parkovisku pri bus stanici v Olomouci. 

 

Tehlová vežička bola prilepená k hradbám ako záhradný altánok v 20st.

 Pokúšam sa dobiť do parkomatu, ale v zóne B je v sobotu zdarma. Vydáme sa cez Bezručove sady popod hradné múry ku katedrále sv. Václava. Staršia nás odbehne, lebo sa vlečieme. Po meste sa potulujú všelijakí nýmandi, budižničemové, trosky a iné pochybné existencie. Preto mama pri Vyhúkanej sove volá dcére, kde je. Čaká pod katedrálou. Po chvíli sme pri nej. Neboli by to Poliaci, keby sa nechali všade. Rovno pri vchode jeden taký parkuje. Kazí proste záber. Katedrála nie je taká honosná ako v Linzi. 

So svojimi 102m je novogotická vež najvyššou v ČR.

 

    V skutočnosti sú v Olomouci katedrály 3. Sv. Gorazda, sv. Michala a sv. Václava. Katedrála sv. Václava je so svojou 100m vežou štvrtou najvyššou budovou v Čechách. Patrí tiež medzi najstaršie. Kostol uchováva relikvie Jána Pavla II, Matky Terezy no i posledného cisára Karola Habsburského.


    Prejdeme sa vo vnútri. Zídeme i do krypty, kde sú relikvie a v cínových rakvách uložení biskupi a kardináli. Od slovenského budúceho velebníčka si kúpim pohľadnicu. Vyjdeme na horúce slnko. Poliak konečne zmizol. Načim sa schladiť. Cestou na Horní náměstí objavíme na Ostružnickej ulici predajňu s párty blbosťami a maskami. Svokre k meninám kúpime vankúšik s nápisom Najlepší babka na svete. Blbosti by sme kúpili aj viac ako tričko NaSrAt alebo odznak Pivo dělá hezká těla, či tatovi k narodkám. No ešte nedozrel čas. Námestie je veľmi pekne upravené s úzkymi domčekmi a nie je na ňom veľa ľudí. Možno je to aj horkom. Zapadneme do kaviarne Mahler. Čašníčok je v lokále dosť, ale trvá kým si nás ktosi všimne. Objednáme si iba limčy. Odbehnem do info centra po pohľadnice. Olomouc je so svojimi fontánkami a pitoresknými domčekmi krajší ako Brno, tobôž Linz. Taká malá Praha. Súsošie sv. Trojice sa rekonštruuje. Škoda, je celé obohnane lešením a sieťou. 
 
 
Súčasťou olomouckej radnice je orloj postavený v duchu socialistického realizmu.

  
    Na opačnom konci námestia si baby kúpia miestnu zmrzlinu v Café Opera (vedľa opery). Zasa trvá, kým si nás ktosi všimne. Popri nás prejde polievacie auto. Na radnici sa chystá svadba. Je takmer 30°C, preto pomaly smerujeme k autu. Cez Dolní náměstí a Kateřinskou ulici ideme k starej tržnici. Drahá si kúpi u Klárky olomoucké pivo Buchták. Chvíľu trvá, kým sa vymotám autom z mesta, lebo ulica vedúca na obchvat je uzavretá. Po vyše hodine stojím v obľúbenom KFC v Uh. Hradišti. Drahá si tam rada posedí hodinku, dve. Prázdna reštika. Doľahne na mňa únava, no ešte budem krútiť kolečkom hodinu. Kuracie mäso je asi naj z týchto rýchlych občerstvení. Po necelej hodinke stojím už na Slovensku v meste a kupujem kvety a sviečky mame na hrob. Posledná zastávka je u svokry vyzdvihnúť morča. Baby sa stihnú aj okúpať v bazéne. Zostáva mi povysávať Dračicu, kým baby vybaľujú. Konečne mám okolo pol deviatej kľud. Je vidieť, že po Anne sa stmieva skoršie.
 
Malá Praha.