Cyklohaluzice V

 

 

     Trasa Hirax-Baričák. Už minulú jeseň  sa pokukoval po ceste do Topoľčian cez Bezovec. Napokon prichádzajúca zima mi plány posunula na ďalší rok. Poctivo som trénoval, napr. som si vyšliapal dva týždne predtým do polovice kopca. Záver: pôjde to. V poslednú aprílovú sobotu nastali relatívne dobré podmienky, i baby trávili čas na zápasoch, tak som sa rozhodol. Ak budem mať silu, potiahnem až ku Nitre. Na druhú stranu Čajky hrali finále, kde som tiež nemohol chýbať. Dcérku som odprevadil na zápas do Serede a spred školy som vyštartoval rovno do Moravian, ďalej na Modrovku, kde som sa napojil na cyklomagistrálu Považského Inovca. Popri skrachovanej farme Nový Zéland mierne stúpam do Starej Lehoty. Na jej konci sa cesta pripája na hlavnú cestu do Novej. Striedavo tlačím bicykel alebo šliapem do kopca. Šetrím si sily na ďalší, rovnako vysoký, kopec. Prudko zídem dolu do Novej Lehoty a po magistrále stále pokračujem dolu na Podhradie. Z dediny ku potoku je na ceste rozbitý asfalt, čo je dosť príšerný povrch pre cestný bicykel. V doline ju už utlačená hlina a ide sa v pohode, napriek tomu, že pred dvoma dňami pršalo. Akurát sem tam pretnú lesnú cestu bystriny stekajúce z inoveckých kopcov. 

Hrabová dolina.

  

    V Hrabovej doline sa objaví väčší potok Bojnianka. Krásne sýtozeleným lesom začína lesná cesta mierne stúpať. Oproti sa rúti stará tmavozelená Lada Niva. Onehdy som však videl na ceste i obyčajné autá. Cesta nemá zlý povrch a obyvatelia blízkych dedín si skracujú cestu do Topoľčian. Už pred bývalou horárňou Janiš začína prudšie stúpanie. Tlačím bicykel až ku kameňolomu. Zjem pritom banán. Za lomom nasadnem, ale len na pár stoviek metrov a o5 tlačím do kopca. K inoveckej magistrále sa pripája zeleno značený cyklochodník na Duchonku. Obchádzam ďalší vápencový lom pod Smutným vŕškom. Konečne som v najvyššom bode a cesta pôjde už len dole.  Pred Podhradím je o5 rozbitý asfalt a natriasam sa ako trasochvost v ruji. V dohľade mám už i Topoľčiansky hrad. Zastavím na križovatke v dedine. Magistrála pokračuje rovno, no ja sa dám doprava k hradu. Trek odstavím pri kostole Premenenia Pána a pešo vyšliapem pár metrov k zrúcanine. Pred ňou sedí na skale šedivý pán s bielou bradou a predáva magnetky hradu. Deti si môžu vystreliť z luku a získať lízanku. Ja však bažím po niečom inom. Pohľadnici. Spýtam sa pána a loví v taške. Vytiahne zväzok pohľadníc a zahlási: "Nemám!" Vezmem si z každej po jednu. Pýtam sa ho, prečo je zavretá vežička hradu, keď je presklená i schody v nej vedú. "Nemáš ľahšiu otázku?", pýta sa. "Mám. Koľko kilometrov je do Topoľčian?" "Osemnásť", odpovedá. Zdá sa mi, že menej. Idem do hradu, ale nezdržujem sa. Len pár záberov a vraciam sa dolu. 

 

Pohľad z brány hradu na Stredonitriansku nivu.

     Veď už som tu s deťmi bol a nič sa od vtedy nezmenilo. Pánko mi popraje šťastnú cestu a spúšťam sa prakticky až do Závady. Tam sa cyklocesta stáča ku  kostolu. Zahamujem na križovatke, pričom vystresujem dvoch cyklistov tiahnucich hore. Pýtam sa, kade do Topoľčian. Logicky by som mal ísť rovno. Magistrála však trocha zachádza ku krčme. Potom sa vracia na hlavnú cestu. Vo Velušovciach mi rozvoniava obed. Je takmer poludnie. Môj žalúdok si bude musieť počkať na obed do Topoľčian. Tam dorazím v miernom protivetre asi za hodinu. Ešte sa prejdem po pekne upravenom parku v Tovarníkoch. Inovecká magistrála v parku končí. Plynule prechádzam do mesta. Idem až na jeho východný koniec, kde je rozhľadňa. Je postavená na nízkom kopci a po zdolaní dvoch strmých rebríkoch sa kochám vyhliadkou. Ak sa to dá tak nazvať. Vidím akurát park a sídlisko Juh. Podo mnou sa chystá mládež piknikovať. Na skale pod rozhľadňou sa rozložím aj ja. Ukusujem z malokarpatskej (prečo som si len nekúpil Nitran?) a zajedám pagáčmi. Za tým sladkú tyčinku s orieškami na energiu a dvíham sa. Čaká ma boj s vetrom. A veru najsilnejší je medzi Topoľčanmi a Solčanmi. Útočí priamo na mňa. Pomáham si do rytmu nôh mantrou Hirax-Baričák. Je to nápad známeho spisovateľa a cestovateľa Petra Hirax Baričáka, nájsť si v ťažkých chvíľach fyzickej námahy nejakú riekanku, motto alebo podobne. Dnes si volám na pomoc jeho. Keď sa stočím na juh, je už len bočný vietor. Potrápim sa ešte za Oponicami, ale inak sa vcelku dá šliapať. V Oponiciach hľadám Aponny múzeum, ktoré je smerom na blízke Súlovce. Bránička je síce otvorená, ale dvere do chátrajúceho kaštieľa zatvorené. Treba asi brknúť na číslo na hrdzavej tabuli. 

 

Už sto rokov patrí "malý" kaštieľ obci Oponice a aj tak vyzerá.

  

    Idem teda aspoň kúsok do chateau Appony, čo je asi ďalší kilometer. V hoteli pohľadnice nemajú, iba nálepky. Nejaký pár si dohovára svadbu, preto nečakám a zmiznem. Čo ma ale zarazí, je smrad hnoja na nádvorí. ktovie odkiaľ? V Dolných Lefantovciach opúšťam rušnú cestu. Vraj 593 je kratšia smerom na Nitru ako prvá trieda č.64 a veľa šoférov chodí tadiaľto. Nemilo ma premávka prekvapila. Či je naozaj kratšia je podľa mňa diskutabilné, keďže hlavná cesta ide paralelne. Pred Koniarovcami odbočím o5 na juh. Vzápätí to ľutujem a radšej som mal potiahnuť po asfaltke a odbočiť až na Výčapy-Opatovce. Príšerná kamenistá cesta. Ale cyklisti na nej idú. Za Výčapmi je už len tráva a na rýchlosti mi zrovna nepridáva.

 

Tône starej Nitry. Pôvodný, súvislý tok je až v Nových Zámkoch.

  

    Mrknem do navigácie a ostáva mi necelých 12km. Mollím sa, i ja neznaboh, nech nejdem takto až do Čakajoviec. Zídem dolu na panelku a zvyšujem rýchlosť. Na úrovni Ľudovítova idem o5 po poľnej ceste, ale aspoň je vyjazdená. Zastavujem sa pri starom ramene Nitry, či pri podmáčaných úsekoch, kde proste na dvoch kolesách neprejdem. Pred Jelšovcami je na moje prekvapenie malá hydroelektráreň s vodnou komorou. Boľševik mal v 50.-tych rokoch plán pri budovaní nového koryta Nitry urobiť rieku splavnou. No pozabudlo sa na hať v Dolných Krškanoch, a tak sa Nitra nikdy nesplavovala. 

Ručne by otvorenie hate trvalo vyše 31h.

 

    Vidím na nej akurát tichých bláznov s udicami. Prichádzam ku železnému mostu do Jelšoviec. Oproti zastaví cyklista na horáku a pýtam sa ho kde je asfalt. "No na hlavnej ceste", rečie a smeje sa. "Tam nemám v pláne ísť", vravím mu. Ukazuje, že cesta je lepšia po druhej strane (hoci Ponitrianska magistrála ide po ľavom brehu). Prejdem rieku a idem po celkom dobrom povrchu poľnej cesty. Nad mnou je hrádza a netuším kde začína asfalt. Je to až kdesi pred Čakajovcami. Podobne ako v Koplotovicach alebo v Čároch začína naverím boha. Keď došiel cestárom asfalt alebo benzín vo valci, uťali chodník. Ako som sa dozvedel, asfaltový cyklochodník si natiahol koncern Land Rover pre svojich zamestnancov pokiaľ boli ochotní ešte šliapať. Asfaltová magistrála z Prievidze je teda len o5 ďalší sen... Kuknem do navigácie a do Zbehov to nemám ďaleko. Navyše mi fúka konečne do chrbta. V Nitre by som vlak možno nestihol, preto som volil istotu a cestu ukončil v Zbehoch po 85km. Zbieha sa tam trať z Prievidze a Nitry. Mám asi 20min, preto zavolám domov, že som v poriadku a stihnem aj basketbalový zápas. Húsenica do Lepáku však čaká v Zbehoch na prípoj z Prievidze. Naberieme meškanie takmer 10min., no v Lepáku ma čaká rýchlik domov. 

 

Chateau Aponny ponúka luxusné izby v štýle Márie Terézie.

 

    Hneď na druhý deň sedlám Trek o5. Tentoraz beriem ženu a Voxhóla ako podporné vozidlo. Odstavím povoz v Trenčíne. Fúka južný vietor, preto vyberám trasu smerujúcu na sever. A niečo nové, po ľavom brehu Váhu (v smere toku). Spočiatku ideme pekným asfaltovým chodníkom plným cyklistov. Za Sihoťou asfalt končí a začína najhorší úsek cesty. Mal som dať na radu kolegu a zabočiť do Opatovej. Ako som videl, viacero cyklistov volí túto dlhšiu, ale pre kĺby kľudnejšiu cestu. Niekde pre enklávou chodník už nie je kamenistý, ale skôr utlačená hlina. Hneď sa ide lepšie. Zastavíme sa omrknúť rybník prepojený s Kočkovským kanálom. Na úrovni Dubnice sa cesta o5 vylepšuje na asfaltový povrch. Tento pokračuje až za Ilavu. Znova pribúdajú ľudia, ktorí sa vydali po Vážskej cyklomagistrále. Po pravej strane frčia autá na diaľnici. V Ilave pokladajú nový most cez kanál. A miestny futbalový klub hrá svoj nedeľňajší zápas proti Prejte (so Pštrusou som ani netipoval tak mimo). Ilavský klub je na prvej postupovej priečke do 7. ligy. Za elektrárňou Ilava z r.1946 sme o5 na kamenistej ceste. V diaľke trčia veže cementárne Ladce. Neviem sa dočkať nového cyklochodníka. Najprv však musíme prekonať ďalšie stúpanie na hrádzu k mostu. Zrovna farmári kosia nejakú krmovinu. Prvá žatva v roku. Pred diaľničným nadjazdom sa objavuje známa značka cyklochodníka. 

 

Prvá hydroelektráreň Vážskej kaskády - Ladce.

 

    Kiežby už bol potiahnutý do Dubnice. Prechádzame popri prvej elektrárni na kanáli (1936). Nasleduje dlhý rovný úsek po most cez kanál a krásny nový most cez Váh. Za ním sa cyklochodník delí na cestu do Lednického Rovného a na sever do Púchova. Cestári celkom neporiešili strmé stúpanie pred ČOV. Jedna babenka stojac obkročmo na bicykli cupká hore. Na križovatke nás obehla a v stúpaní jej došla para. Viac sme ju nevideli. Cez Púchov pokračujeme stále cyklochodníkom až do Nimnice. Na jeho konci je bufet Finiš. Vtedy ešte netušíme, aký príznačný názov lokál má. Cez priehradný múr nevidíme koniec chodníka. Zapadneme na  kofolu do bufetu. Po štvrťhodinke oddychu vytlačíme bicykle na priehradný múr a zisťujeme, že chodník končí. Musíme ísť na cestu. Radi by sme sa kochali Nosickou priehradou, ale okrem prístavu v Nimnici ani nie je veľmi kde. Navyše cesta je pomerne rušná. Ideme popod nový železničný most, kde vidíme, že je prechod i pre peších. Veru by bolo lepšie pretnúť priehradu a ísť po ľavej strane. Tam je síce užšia cesta, ale menej frekventovaná. Drahá z posledných síl dotiahne do Považskej Bystrice. Nesedela na bicykli dva mesiace a telo má záťaže dosť. Zostávajú nám dva kilometre na stanicu.

 

Najstaršia priehrada na Váhu.

 

    Cesta po ľavej strane Váhu je kratšia, no na pár úsekoch menej pohodlná. O pol hodinu sa natrepeme do vlaku plného mladých ľudí. Bože to bude inteligencie na Slovensku a jucháme do Trenčína. Z Vážskej cyklomagistrály sme zasa ukrojili kus. Zostala ešte severná časť z Bystrice do Strečna. To už mám v hlave dať ju spolu s Terchovskou (cca 80km). 

    Veľmi peknú (najkrajšiu v prvom polroku 2024), no náročnú trasu som si dal v druhý májový víkend na Myjavské kopanice tzv. kopaničiarskou magistrálou. Cesta do Starej Turej krásnou Višňovskou dolinou je prakticky po rovinke. 

Úzkym "kaňonom" Višňovskej doliny.

 

    Za Starou Turou sa mi cesta začína dvíhať. Zatiaľ to dávam po Papraďský viadukt. Za ním k miestnej časti Papraď je prudké stúpanie, no je to len ukážka toho, čo ma čaká ďalšie kilometre. Z osady prudko schádzam dolu a už tuším, že to nebude len tak.

V stúpaní na Kozie chrbty za Starou Turou.

  

    Za osadou Rudník o5 strmák hore. Bicykel tlačím takmer po osadu Durcovia. Tam nasadám na kolimahu a veziem sa pred Poriadie. Ďalší stupák, ktorý tlačím na vrch obce. Za mnou supí nejaký týpek na cestnom bicykli. No za Poriadím ho stratím. Do Myjavy sa už len zveziem. Pred evanjelickým kostolom si sadnem na lavičku a zjem banány. 

 

Dominanta Myjavy a najvyšší kostol v Nitrianskom kraji.

 

    Teoreticky by som stihol aj šukafón o štvrtej z Myjavy, o dve hodiny mi ide ďalší. Za ten čas by som mohol dôjsť do Vrboviec. Mrknem do navigácie a rozhodnem sa pokračovať k hraniciam. Opúšťam kopaničiarsku magistrálu, ktorá pokračuje do Senice a napojím sa na zeleno značený cyklochodník. Hneď za námestím M.R. Štefánika začína prudké 10% stúpanie. Končí za mestom a potom je relatívne rovinka. Cestu mi však obohacuje protivietor. Ako inak. Už z cesty vidím, aký stupák ma čaká. V časti dediny Brestovec, Kopánky, tlačím do 17% kopca. Zdraví ma gazda, ktorý kontroluje rozvodnú skriňu. V obci je 50km/h, ale nikto ju nedodržuje. Dva hrobčeky sú asi málo. Vystúpam ku solárnej elektrárni. Mám vyše hodiny času, preto zabáčam doprava k Poľane.

Vyzerá to ako romantika, ale čvangle mám v mravenisku.

 

    Cestou sa otvárajú nádherné výhľady na kopanice. Pokračujem do osady. Pýtam sa domáceho, či existuje ešte rozhľadňa. Kedysi sme s deťmi na nej boli. "Zhnila, a tak ju zbúrali", vraví mi. Vrátim sa teda na trávnatú lúku, kde si vedľa kopy hnoja odpočiniem. Nová rozhľadňa je nad Vrbovcami na vrchu Kamenec. Akýsi fosils sa pri mne otočia na aute a narušia ticho a romantiku. Vidno až Zobor nad Nitrou a Strážovské vrchy. Malé Karpaty i Považský Inovec vidím pekne celý. Vpravo je Záhorie, kde vidím komíny cementárne v Rohožníku. Za chrbtom je les, takže Moravu nevidno. 

 

 

Ukrytá v doline Myjavskej pahorkatiny.

    Po krátkom relaxe schádzam dolu do Vrboviec, časti Šance. Hranica tvorí akýsi cíp. Osada i železnica je vlastne obkolesená Čechmi. Bike Stop vidím v Čechách, ale je zatvorený. Vyzerá, že sa prerába. Doveziem sa teda na stanicu vo Vrbovciach. Mám ešte asi pol hodinu. Zvažoval som potiahnuť do Senice, čo je asi 22km, teda niečo vyše hodinky. No nepozrel som si spoje a netuším, koľko by mi trvalo dostať sa do Trnavy a domov. Zostávam vo Vrbovciach a vyhrievam sa na slniečku, Na bicykloch dorazí jeden pár, ktorý si spravil okružnú jazdu. Šukafón dosupí z Velkej nad Veličkou a stojí na stanici dobrých 15min. Po Myjavu je takmer prázdny, potom pristúpi mládež idúca za vzdelaním. V Starej Turej je už plnka. Meškáme 5min., ale aj prípoj mešká, takže stihnem sa prehodiť a o siedmej som doma.